slovenské zdravotníctvo

Lieky 35

Koncentračný tábor v Osvienčime sa stal okrem miesta masového vraždenia židov, cigánov, ruských vojnových zajatcov aj centrom neľudských medicínskych pokusov na živých väzňoch. V tieni doktora Mengeleho ostáva ale veľká spoluúčasť firmy I. G. Farben na týchto pokusoch:

… V Auschwitzi spoločnosti I. G. Farben a Bayer dosiahli svoj diabolský zenit. Všetci tamojší lekári im boli vďační za štedrosť, s akou financovali množstvo medicínskych pokusov, no zároveň tábor poslúžil uvedeným firmám ako bezkonkurenčné ľudské laboratórium.

Programy spoločnosti Bayer, v ktorých sa na testovanie neoverených liečiv používali väzni, radil dlhoročný zamestnanec tejto firmy, Dr. Helmuth Vetter, ktorý to dotiahol na kapitána SS. Podľa predpovedí niektorých vedúcich pracovníkov I. G. Farben budúcnosť spoločnosti nespočívala v chemikáliách, ale v novovznikajúcom odvetví moderných farmák…

Aj za väzňov, na ktorých sa medicínske pokusy robili, musela I. G. Farben platiť. Spoločnosť si napríklad kúpila 150 väzenkýň v cene 170 mariek za jednu ženu, na ktorých mala testovať lieky navodzujúce spánok:

… Po prevzatí väzenkýň spoločnosť svojim partnerom SS napísala: „Napriek extrémnej vychudnutosti sme ich uznali za prijateľné. O ďalšom vývoji v súvislosti s pokusmi Vás budeme informovať.“ Po niekoľkých týždňoch istý vedúci pracovník Bayeru poslal SS odkaz, ktorý veľmi pripomínal väčšinu ostatných oznámení o ukončení jednotlivých farmaceutických pokusov: „Experimenty sa uskutočnili. Všetky testované osoby zomreli. Čoskoro Vás budeme kontaktovať vo veci novej dodávky.“

V inej sérii experimentov dokumenty I. G. Farben odhaľujú desivé podrobnosti neúspešných skúšok prípravku 3582, netestovaného liečiva proti týfusu. Lekári SS ním naraz infikovali 50 väzňov a potom im podali experimentálnu „liečbu“. Vedľajšie účinky sa pohybovali od ústnych pľuzgierov cez neovládateľné hnačky a vracanie až po úplné vyčerpanie. Po troch brutálnych fázach v roku 1943, ktoré trvali dva mesiace, asi 55% „liečených“ zomrelo. Podiel tých, čo prežili, bol približne rovnaký ako v prípadoch, keď sa neposkytla nijaká terapie. Vzápätí I. G. Farben výrazne zmenili zloženie svojho farmaka. Dovtedy však väzňov, ktorí prežili týfus, poslali do plynových komôr, aby nenainfikovali ostatných.

Ďalšia skupina väzenkýň zomrela pri pokusoch, ktoré sa opisujú ako „experimenty s neznámymi hormonálnymi prípravkami.“ Celé nemocničné oddelenie väzňov, ktorých v 20. bloku infikovali tuberkulózou, neúspešne liečili vstrekovaním neoznačenej látky od Bayeru.

Pri jednom pokuse Dr. Wetter testoval antibakteriálne liečivá od Bayeru tým, že dvesto ženám vpichol do pľúc streptokoky a následne im podal skúšanú látku. Všetky väzenkyne zomreli pomalou a bolestivou smrťou na pľúcny edém. Wetter prezentoval svoje poznatky o zlyhaní tohto liečiva v Lekárskej akadémii Wehrmachtu.

Mengele, nepochybne najenergickejší experimentátor v tábore, používal aj netestované liečivá od I. G. Farben s označením B-1012, B-1034 a 3382. Chemik I. G. Farben Wilhelm Mann, ktorý bol aj predsedom predstavenstva výrobcu Cyklónu B, spoločnosti Degesch, v roku 1943 napísal: „Prikladám prvý šek. Ako sme sa obaja zhodli, v pokusoch Dr. Mengeleho treba pokračovať.“

Na týchto pokusoch mal nemalý podiel aj Victor Capesius, rumunský lekárnik, ktorý pred vojnou pracoval ako obchodný zástupca firmy Bayer a ktorého nacistická mašinéria dokázala veľmi dobre využiť práve v koncentračnom tábore Osvienčim:

… Podľa interných dokumentov SS býval prítomný na skúškach netestovaných typov anestetík priamo na ľuďoch a pomáhal ich riadiť. Keď si gestapo objednalo u bývalého psychiatra I. G. Farben Bruna Webera a neskôr riaditeľa auschwitzského Ústavu hygieny výskum, ako možno farmakami zvýšiť účinnosť vymývania mozgov, ten sa obrátil o pomoc na Capesia. Spolu pripravili experimentálne zmesi, ktoré sa skladali najmä z morfínu a barbiturátov. Použili pritom aj meskalín, prírodné psychedelikum, ktoré sa pri podobných pokusoch nasadzovalo aj v Dachau.

Keď Zoe Polanskú v roku 1941 deportovali z Odesy do Auschwitzu, mala iba trinásť rokov. Za tri roky, ktoré strávila v tábore, spoznala Capesia až pridobre. V prítomnosti lekárov a občas aj nezávisle od nich prikázal vyzliecť ju donaha a železnými tyčami pripútať k lôžku. Niekedy nariadil infúzne podanie rozličných tekutín, inokedy ju prinútil užiť tabletky z fľašiek, kde na nálepkách stálo jedine BAYER.

„Nikdy vás nevyzvali, aby ste tie lieky užili, jednoducho vám ich natlačili do hrdla,“ spomínala neskôr Polanská. „Nepýtala som sa, čo mi to podávajú.“ Po vojne zistila, že je neplodná, pretože sa jej dostatočne nevyvinuli vaječníky. Dospela k záveru, že experimenty, ktorým ju Capesius podrobil, boli súčasťou sfušovaného výskumu sterilizácie, alebo niečím ako prvotná antikoncepčná tabletka, pre ktorú mala jediné meno: „Jed z Bayeru“…

Zdroj: Patricia Posnerová – Lekárnik z Auschwitzu (Nevyrozprávaný príbeh Victora Capesia) IKAR 2018

POKRAČOVANIE