Lieky 41
Len siedmim z obžalovaných hrozil doživotný trest a jediný Capesius bol obvinený z vedomej účasti na smrtiacich pokusoch. Proces, ktorý začal v decembri 1963, viedli traja sudcovia za účasti šesťčlennej poroty. Pojednávaní sa zúčastnili aj rodiny obžalovaných a novinári. Účasť verejnosti bola ale malá, a to pod vplyvom prevládajúceho názoru, že ho ľudia považovali za represívny a tvrdili, že sa koná prineskoro:
… Nasledovalo jedno z najdlhších súdnych konaní v modernej histórii Nemecka. Trvalo až do apríla 1965. Za ten čas súd vypočul 359 svedkov z devätnástich krajín. Väčšinu z nich (211) tvorili ľudia, ktorí prežili pobyt v tábore, ďalších 85 bývalí príslušníci SS. Veľmi ťažké to bolo najmä pre mnohých bývalých väzňov, ktorí teraz museli znova prežívať tie hrôzy a k tomu ešte čeliť agresívnym obhajcom pokúšajúcim sa spochybniť ich dôveryhodnosť a pamäťové schopnosti. Navyše museli na tento účel pricestovať do Nemecka, čo bola pre niektorých z nich prvá návšteva krajiny, ktorá bola zodpovedná za Hitlera za konečné riešenie. Po dvadsiatich rokoch stáli zoči-voči svojim mučiteľom a ešte aj sám proces sa konal v nemčine, jazyku ich katov.
Naproti tomu osemdesiati piati svedkovia z radov bývalých esesákov takéto problémy nemali. Oni nič nevedeli, nič nevideli, v krajnom prípade sa nič nepamätali. Za nič sa nehanbili, nemali pocit viny, nezmenili názor na svoju príšernú službu z čias vojny. Aby sa ani náhodou nevystavili trestnému stíhaniu, jeden po druhom zdôrazňovali, že to, čo sa vtedy dialo v Auschwitzi, sa síce môže v Nemecku roka 1964 zdať desivé, no všetko bolo v súlade s nacistickými zákonmi, nariadeniami a dekrétmi. Občas sa títo svedkovia správali tak pohŕdavo a arogantne, že dokonca aj obžalovaných začalo rozčuľovať, že tí ľudia sú ešte na slobode a nikdy ich z ničoho neobvinili…
Nemecká verejná mienka ani v najmenšom neuľahčovala postavenie bývalých väzňov na frankfurtskom súde. Ešte horšie sa správali obhajcovia bývalých nacistov:
… Za takýchto okolností nečudo, že Ella Böhmová, ktorú Capesius vyselektoval na konci vlečky, ako aj mnohí ďalší bývalí väzni tábora užili sedatíva, aby si pred svojím svedeckým vystúpením upokojili nervy. Dr. Ellu Lingensovú celé týždne pred touto výpoveďou aj po nej trápili nočné mory.
„Bolo nám veľmi zaťažko pohybovať sa medzi ľuďmi z nepriateľskej krajiny,“ spomínala neskôr Böhmová. „Každý kameň nás dokázal rozplakať a každé slovo zraňovalo. Boli sme ako ťažko popálené deti.“ Latersner ju podrobil drsnému vypočúvaniu. „Môj výsluch v súdnej sieni trval vyše hodiny. Latersner sa k nám správal veľmi urážlivo. Bombardoval nás zavádzajúcimi a mätúcimi otázkami. Keď sa spýtal, aké číslo mám vytetované, a ja som si ho nedokázala spamäti vybaviť, pozrel sa na mňa s posmešným odporom, A po tom všetkom na druhý deň Frankfurter Allgemeine napísali, že som sa správala teatrálne.“
Capesius bol výnimočný tým, že ho mnohí svedkovia poznali už pred vojnou, ako obchodného zástupcu firmy Bayer, a po odvlečení do Auschwitzu ho mali možnosť spoznať znova, ale v úplne inej situácii, keď stál na rampe a vykonával selekciu:
… Boli medzi nimi židovský lekárnik Paul Pajor, Adrienne Krauszová, ktorej matku Capesius poslal do plynovej komory, Sarah Nebelová, ktorej rodina bývala pred vojnou v tom istom bukurešťskom dome ako lekárnik. Dr. Lajos Schlinger, ktorého manželku poslal Capesius na smrť, Albert Ehrenfeld, ďalší zákazník I. G. Farben, ktorého rodinu Capesius nasmeroval do plynovej komory…
… Najotrasnejšie príbehy väzňov najviac priťahovali čitateľov dennej tlače i divákov televíznych správ. Ako zvyčajne v Nemecku, väčšina tých, čo sledovali tento proces, čerpala informácie hlavne z bulvárnych denníkov ako Bild-Zeitung. Mediálne šialenstvo sa rozpútalo napríklad vtedy, keď sa na 118. deň pojednávania objavil medzi dôkazmi príšerný fotoalbum – zbierka táborových snímok nadrotmajstra SS Bernharda Waltera, ktorý so sadistickým zanietením zachytával na film utrpenie a smrť.
Niektorí komentátori nazvali tento druh mediálneho spravodajstva „pornografiou hrôzy“, no istý odborník vyslovil názor, že práve ono „prispelo počas procesu k všeobecnému kolektívnemu dištancovaniu sa verejnosti od obžalovaných“. Pod nánosom takejto povrchnej publicity sa však strácalo to hlavné, v čo dúfal Fritz Bauer – že frankfurtský proces splní istú výchovnú úlohu tým, že novej generácii Nemcov sprostredkuje poznatky o konečnom riešení a zároveň podnieti vojnovú generáciu na väčšiu sebareflexiu a prehodnocovanie vlastnej minulosti…
Zdroj: Patricia Posnerová – Lekárnik z Auschwitzu (Nevyrozprávaný príbeh Victora Capesia) IKAR 2018
POKRAČOVANIE
Celá debata | RSS tejto debaty