slovenské zdravotníctvo

Úplatky v zdravotníctve 06

Aj keď samotní autori prieskumu uvádzajú, že vzorka respondentov nie je reprezentatívna (malý počet starých ľudí, väčší počet žien ako mužov, väčší počet vysokoškolsky vzdelaných), môžeme si urobiť predstavu o tom, ako úplatky vníma verejnosť. Z vďaky viac odmeňujú ženy ako muži, naproti tomu muži dávajú častejšie finančné dary vopred, aby si zabezpečili lepšiu starostlivosť. „Všimné“ dávajú častejšie starší pacienti, lebo je to zvykom, patrí to k „slušnosti“:

„Neoficiálnu platbu dávajú skôr moji rodičia, staršieho veku. Mama nikdy nejde do kúpeľov,

nemocnice alebo k ošetrovateľom bez čokolády či kávy. Cítila by sa trápne, že sa neodmenila za

starostlivosť, ktorú dostáva. Nikto si to od nej pritom nepýta. Je to len jej vlastné nastavenie, že

personálu, sestrám alebo lekárom, sa musí nejakým spôsobom odvďačiť. Nevníma to ako úplatok,

ale ako poďakovanie.“

„Neoficiálnu platbu dáva rada babka a úplne automaticky, akoby to bolo samozrejmé – lebo sa to

patrí. V starých je zakorenený názor, že snáď sa pán doktor pohnevá, keď si ho niečím neuctia. Zároveň však dar pomimo dáva z dôvodu domnelej lepšej starostlivosti – čo však nie je pravda. Lekárom v nemocnici to môže byt jedno, či niečo malé dostanú alebo nie; keď im tam bude 10 ľudí aktuálne hospitalizovaných nosiť bonboniéry, aj zabudnú od koho to bolo = výsledok 0. Korupcia v malom objeme od občanov pre zdravotníctvo ukazuje jednak mieru tolerancie ľudí voči korupcii – tá je pomerne vysoká a tiež ukazuje, že celý náš zdravotnícky systém má vážne problémy s financovaním (obrovský problém je už pri výbere peňazí cez odvody; až po samotné prerozdeľovanie) a ľudia iba nachádzajú drobné cesty, ako tieto problémy kompenzovať.“

Napriek tomu je dávanie a branie úplatkov vec veľmi individuálna, ako nakoniec každé ľudské správanie. Môžeme sa stretnúť s nekompromisným a zásadovým odmietaním akejkoľvek korupcie a zvýhodňovania jedinca na úrok ostatných:

„Keďže som dala pozornosť na konci „spolupráce“, nemala som čo očakávať ani dostať, brala som to ako nejaké rozlúčkové. Som zásadne proti úplatkom, aby si niekto odviedol dobrú prácu, alebo iba svoju prácu, za to má plat. Ak očakávam určitú zdravotnú starostlivosť a nedostane sa mi, zmením lekára, ak je to vážnejšie, preverím, upozorním alebo podám sťažnosť, ale nie úplatkom. Bohužiaľ dobrí lekári sú už poväčšine aj drahší, aj skutočných profesionálov je málo. Známa to rieši úplne opačne, bez pozornosti ku žiadnemu lekárovi ani nejde, ani na žiadny úrad, ešte aj poštára a smetiarov čaká s úplatkom…A všade ju vraj vybavia prednostne, možno ľahšia cesta v momentálnom systéme, ale tým podporuje akurát nerovnoprávnosť, korupciu a zneužívanie funkcii.“

„Manželku som doniesol v obrovských bolestiach v sprievode policajtov do nemocnice. Je smutné, že niekto prežíva bolesti a OŠETRUJÚCA DOKTORKA sa jej za chrbtom smeje, majú na všetko čas, nezmyselné vypisovanie papierov nahradilo urýchlené riešenie pacientovho stavu a vrchol dať niekomu podpísať papier, keď má ruky stiahnuté kŕčom. Prešiel som celú Európu, INDIU, ale s takou aroganciou som sa ešte nestretol. Myslím si, že všetku špinavú prácu odvedú sestry, klobúk dole. Každý jeden doktor by si mal uvedomiť, že nebyť pacientov, boli by úplne zbytoční. Neviem, kto je za tento stav zodpovedný, ale pokiaľ ja viem kmitať v práci 12 hodín v kuse, tak to očakávam aj od našich lekárov. Bohužiaľ, sú až príliš vyzdvihovaní do výšin páni doktori, len málokto si uvedomuje, že už nie sú páni doktori, už sú len páni. A na zvyšovanie platov by som dodal asi toľko: kto ho chce mat vyšší, tak nech preto aj niečo robí. Úplatok ani dar som nedal nikomu nikdy, pretože nie je komu a nie je začo. Nemôže byť niekto obdarúvavaný, keď si plní svoju povinnosť, no v mojom okolí je to bežná prax, že sa rozdávajú peniaze a rozličné darčeky. S našim zdravotníctvom mám iba negatívne skúsenosti, a nedostatok peňazí nie je ten najhlavnejší problém. Problém je v tom, že každý by sa mal pozrieť do svojho vnútra a prijať zodpovednosť. Mám 37 rokov, som sklamaný a dúfam, že zomriem rýchlo.“

„Dotazník je zle zostavený, nikdy som úplatok nedal, ale pýtať si ho často lekári pýtali. Len vplyvom mojej povahy potom z požiadaviek ustúpili a pod hrozbou udania a sťažností vykonali zákrok, či úkon tak, ako mali. Teraz môj dotazník vyzerá, že úplatky sa tu neberú…“

Existujú jedinci, pre ktorých by bolo danie úplatku ťažkou vnútornou dilemou a ešte dlho potom sa cítia previnilo:

„Neoficiálne platby“ sú u nás bohužiaľ takpovediac automatické, nikto sa nad tým nepozastavuje, či

dať alebo nie, je to v nás tak zakorenené, že bude trvať jednu možno dve generácie, kým sa to zmení v mysliach ľudí, že uplácať je vlastne neetické a podľa môjho názoru by to malo byť pre lekára urážkou, ja sama som sa pri tom cítila vždy veľmi zle až ponížene, keď som „neoficiálnu platbu“ poskytovala.“

„Istý doktor XZ s Nemocnice na Kramároch, detské oddelenie pre liečbu močových ciest a obličiek, na mňa a moju manželku naznačoval potrebu úplatku pred operáciou 6 ročnej dcéry, dával si však pozor v komunikácii a zvyčajne náznaky prejavoval bez svedkov. Celé to bolo veľmi nepríjemné, nakoľko ako rodičia sme boli zrazu zneistení, či operáciu necháme na takéhoto nemorálneho doktora. Úplatok sme nechceli zaplatiť, i keď manželka mala určité pochybnosti. Nakoniec bez nášho vedomia svokrova manželka tomu doktorovi nejaký úplatok dala (neviem koľko, ale veľmi mi prekáža, že takto našu rodinu zatiahla do tejto nechutnej záležitosti). Musím povedať, že táto skúsenosť mnou otriasla. Do tohto času som nepovažoval úplatky v zdravotníctve za závažný problém. Tu som si však uvedomil, že akému nepríjemnému tlaku sú vystavení pacienti alebo rodičia čakajúci na operáciu alebo liečenie, kedy ide o zdravie človeka, vášho dieťaťa, alebo iného príbuzného. Nedať v takomto prípade úplatok, ak je doktorom žiadaný, to vyznieva akoby ste chceli sebe alebo svojmu príbuznému zle, akoby ste hazardovali so svojím zdravím, alebo zdravím príbuzného vy. Morálne hovädo je však samotný doktor, ktorý si v takejto situácii žiada úplatok. Fakt nechutné. Operácia dopadla dobre, aj tak som bol ochotný s tým robiť niečo viac, ako len takýto príbeh napísať sem, ale doteraz som si nenašiel na to čas, nakoľko sa musím venovať dôležitejším každodenným záležitostiam. Viem však, že nemám dostatok dôkazov na neho a bolo by to v zásade len tvrdenie proti tvrdeniu, ale predpokladám, že sú aj iné ako len súdne možnosti, ako takýchto doktorov riešiť.“

„Neviem, ako tá info k mojej manželke došla, ale mala za to, že nejakú sumu treba dať lekárovi/lekárke po pôrode. Dala mi peniaze a poslala ma za lekárkou, odmietol som, lebo som sa hanbil, tak to žena urobila miesto mňa.“

Sú pacienti, ktorí sa lekármi vydierať nedajú:

„V rehabilitačnej ambulancii si vypýtali za predpísanie elektrického vozíka nejaký úplatok – aby rehabilitačná lekárka na Antolskej ulici v BA „niečo z toho mala“. Bol som veľmi sklamaný a odišiel

som z ambulancie zhrozený. Musel som ísť k inému rehabilitačnému.“

Ale sú takí, ktorí zo strachu o seba alebo svojich blízkych podľahnú psychickému nátlaku lekárov:

„Internista v Rožňave bol ochotný hospitalizovať moju onkologicky chorú svokru až po tom,

ako som mu dal 150 eur .“

Lekári dokážu míňať energiu na systematické vydieranie pacienta, miesto toho, aby si bez rečí plnili svoje pracovné povinnosti:

„Ako pacient so sklerózou multiplex mám nárok každý druhý rok na kúpeľnú liečbu. Keď som prišiel za neurológom ohľadom vyplnenia návrhu, odbil ma slovami, že na kúpele nemám nárok a naznačil mi, že za menší dar by to hádam šlo. Nato som sa urazil ja a rozhodol som sa „dar“ nedať. Po kratšej výmene názoru, keď som od neho chcel, aby mi to dal na papieri, že nemám nárok na kúpele, znervóznel a začal sa mi vyhrážať, že za svoj zdravotný stav si môžem sám a že on si zistil o mne čo som zač, a že nepotrebuje, aby som ho rozvláčil po novinách….atď. a že mi teda musí návrh vystaviť, ale že teraz nemá na to čas, aby som si preň prišiel na druhý deň… Tak som teda prišiel na druhý deň a znova mi bolo povedané, že to nestihol, a čo si ja vlastne o sebe myslím, že on má aj dôležitejšie veci ako vypisovanie môjho návrhu, aby som si preň prišiel o týždeň…Takto som jeho ambulanciu navštívil asi 4x. Nakoniec ma to prestalo baviť, pretože som ten návrh už potreboval, tak som mu dal „obálku“ a návrh som mal vypísaný v priebehu pol hodiny.“

POKRAČOVANIE