slovenské zdravotníctvo

Úplatky v zdravotníctve 01

Ak sa korupcia bežne vyskytuje v politike, súdnictve, polícii a v neposlednom rade aj v súkromnom sektore ekonomiky, zdravotníctvo prešlo tiež svojim vývojom, čo sa týka brania úplatkov. Od drobných „pozorností“ a „všimného“, až po vysoké finančné obnosy a nákladné dary. Zdravotníctvo je veľmi citlivou oblasťou, ktorá sa skôr či neskôr dotkne každého občana. Je pravdou, že ľudia všeobecne dávajú úplatky aj v prípade, keď „nemusia“. Hranica medzi tým, či je to už „nevyhnutné“ alebo nie, je veľmi tenká a podlieha dobovým predstavám o morálke, ale aj právnej legislatíve. Ak ide ľuďom o holý život, zvykne sa na korupciu pozerať zhovievavo. Ľudia preživší holokaust museli vo všeobecnosti spĺňať mnohé predpoklady. Museli byť relatívne mladí a zdraví, nielen fyzicky a psychicky odolní, ale ako sa hovorí, museli mať aj určitú dávku „šťastia“. O čom sa bežne nehovorí, je to, že do pojmu „mať šťastie“ patrilo v takýchto prípadoch aj mať napríklad kontakt na spoluväzňa, ktorý mal prístup k potravinám, k liekom, ale aj vlastniť niečo na „výmenu“, zvlášť ak šlo o podplatenie dozorcu, táborového lekára a pod. Všeobecne, v každých sťažených životných podmienkach, ak je niečoho nedostatok, tak vzniká korupcia. Prežili teda nie len tí „najlepší“, ale aj tí, ktorí si mohli lepšie životné podmienky „kúpiť“. Preto mnoho ľudí, ktorí prežili koncentračný tábor, neradi hovoria o tomto období ich života. Mávajú totiž okrem posttraumatických spomienok na minulosť aj výčitky, že prežili na „úkor niekoho iného“. Pretože každá kúpená výhoda v ťažkých alebo život ohrozujúcich podmienkach je vždy na úkor niekoho iného, ktorý to „šťastie“ nemá. Chýba mu buď charakter k tomu, aby si výhody kupoval, alebo prostriedky, aby si to mohol dovoliť.

Celkovo korupčné správanie úzko súvisí so základnými ľudskými potrebami, ale aj tu platí, že hranica medzi tým, čo človek nutne potrebuje k životu a čo už nie, je veľmi relatívna a tenká – a individuálna. Ak teda korupcia súvisí s potrebami jedinca alebo skupiny prežiť, alebo prežiť s menšími útrapami, narážame tu na takmer pudové rozhodovanie a konanie. Ale na opačnej strane spektra korupcie stojí kupovanie výhod nie z dôvodu prežitia, ale z dôvodu mať v živote to najlepšie, čo sa dá v daných podmienkach získať. Tu potom vzniká korupcia v politike a v podnikateľských sférach, ktorá potom plodí také „osobnosti“, ako je napríklad Haščák, Rusko alebo Kočner. Faktom ostáva, že korupcia je takmer všadeprítomná a existuje od pradávna. A čo je horšie, nevyzerá to, že by mala tak ľahko zmiznúť zo spoločenského života.

Pozrime sa ale na korupciu v samotnom zdravotníctve. Ak som spomenul, že ľudia dávajú úplatky aj v takých prípadoch, keď „nemusia“, v zdravotníctve je tento jav asi rozšírenejší, ako v iných oblastiach. Ak teraz nebudeme brať do úvahy politikov a podnikateľov, bežný občan pravdepodobne dá úplatok právnikovi, sudcovi, alebo policajtovi len výnimočne; musí mať na to dostatočne vážny dôvod. Je to pravdepodobne spôsobené tým, že bežne pri návšteve policajnej stanice, advokáta alebo pri súdnom pojednávaní, nenechávame „všimné“ ani podobné pozornosti, ako keď platíme účet v reštaurácii. Policajt, štátny úradník, advokát alebo sudca, pokiaľ nie sú našimi známymi alebo príbuznými, vzbudzujú v nás obvykle rešpekt a podriadenosť. Ale k lekárom majú bežní ľudia postoj, ktorý je zmesou bezhraničnej úcty, bázne, rešpektu, ale v prvom rade ich k lekárovi privázda zúfalá situácia, často krát ohrozujúca ich život. K tomu ešte pristupuje takmer absolútna nevedomosť bežného pacienta v otázkach medicíny a zdravia a bezhraničná dôvera v schopnosti lekára. Každá návšteva lekára sa tak môže potom pre niekoho stať „príležitosťou“ nakloniť si túto dôležitú osobu, doslova „ponúknuť obetu“, za ktorú očakáva pacient „naklonenie si bohov“, v podobe vyliečenia a zlepšenia zdravia. Preto ani bežné „pozornosti“ zo strany pacienta v podobe bonboniéry, kávy alebo kvetov nie sú považované za úplatok, ale za prejav úcty a vďaky za „dobre vykonanú prácu“. Psychologický fakt, že vlastne sa takto dá ľahko pohladkať ľudské ego, je využívaný ľuďmi od nepamäti. Dary sa dávajú a poskytujú v takmer každej situácii, pri politických a obchodných rokovaniach, či pri rodinných a priateľských návštevách; sú súčasťou kultúrnych zvykov a diplomatického protokolu. Dary ľudia dávajú ako prejav vďaky, úcty, rešpektu, náklonnosti, priateľstva, ale aj ako určité gesto na „zaviazanie“ si druhého človeka. Pretože ťažšie sa odmieta pomoc alebo služba človeku, ktorý nás obdaroval, zatiaľ čo človek, ktorý k úradníkovi alebo lekárovi chodí ako bežná „stránka“ bez toho, aby akokoľvek prejavil svoju náklonnosť, pretože to zo strany úradníka alebo lekára považuje za jeho povinnosť, musí rátať aj s tým, že psychologicky je protistranou vnímaný ako bežný radový občan a je s ním aj takto zaobchádzané.

   „Pre lekára ste iba jedným z mnohých chorých, nie ste konkrétna trpiaca osobnosť a preto k Vám pristupuje ako k veci na bežiacom páse. Ak chcete, aby sa snažil Vás spoznať, vypočuť a odhaliť skutočnú podstatu Vašej choroby, aby Vám venoval aspoň trošku času, chcete ho zaujať „úplatkom“, „pozornosťou“. Takto je väčšia šanca, že si vypočuje Vaše problémy, bude sa snažiť nájsť ich zdroj a začne Vás liečiť ako konkrétneho pacienta, nie jedného z mnohých. Toto je asi dôvod, prečo sa u nás uplácajú lekári – aj napriek pomerne vysokému ohodnoteniu oproti ostatným profesiám a napriek bezútešnej hospodárskej situácii u nás. Veď si pozrite, ktorý z nich chodí na starom aute, býva v radovom paneláku a pod. Keby pacient necítil jeho nezáujem, určite by mu nedal nič, hlavne keď dáva zo svojho posledného.“

Samozrejme, existujú výnimky z tohto pravidla. Nie každý lekár alebo úradník pristupuje k svojim povinnostiam podľa toho, ako mu občan hladká jeho ego. Berme ale tento psychologický fenomén ako podstatne rozšírený jav, ktorý je vlastne nutným predpokladom vzniku korupcie. Byť nestranný a nezávislý v rozhodovaní a v službe občanom či pacientom nie je v bežnom ľudskom správaní častým javom. Preto každý, kto nie z bežnej ľudskej vďačnosti podaruje symbolický dar, ale robí tak so zámerom získať niečo, na čo nemá bežne nárok (spomeňme si na situácie „nedostatku“), robí tak s vedomím, že si nakloní „božstvo“, ktoré rozhoduje o jeho osude alebo osude jeho blízkych.

Poznám ľudí, ktorí dali úplatok, pretože chceli získať niečo, na čo by za bežných podmienok nedosiahli, a mysleli si v tej situácii, že je to pre nich životne dôležité: dostať svoje deti na vytúženú školu, získať lukratívnu zákazku, dostať prestížnu hereckú úlohu vo filme, jednoducho vylepšiť si svoj život aj za podmienok, že na splnenie takýchto túžob nemajú vlastné danosti a predpoklady. Možno sa neskôr za takéto rozhodnutie v živote hanbili a mali výčitky svedomia. A poznám ľudí, ktorí si bez úplatkov nevedia fungovanie v spoločnosti ani predstaviť. Radi sa aj pochvália, ako, kde a za akú „cenu“ niečo získali.

V analýze Reformné procesy v zdravotníctve – obdobie rokov 2000-2012 sa uvádza:

… Slovenské zdravotníctvo bolo verejnosťou vnímané ako jedna z najproblémovejších oblastí a ako odvetvie s najvyššou mierou korupcie v spoločnosti[20]. Pažitný a Zajac (2001) odhadovali výšku úplatkov v zdravotníctve, tzv. neformálne platby, na úrovni 12 mld. korún[21]. Preto ani niet divu, že občania Slovenska boli spomedzi okolitých krajín najmenej spokojní s fungovaním zdravotníctva vo svojej vlastnej krajine…

[20] Percepcia korupcie na Slovensku: Prieskum verejnej mienky pre Transparency International Slovensko; Agentúra Focus, november 2009 

[21] Prieskum Svetovej banky a USAID z roku 1999 kvantifikoval neformálne platby v slovenskom zdravotníctve na úrovni 6,5 mld. Sk (Zachar (2005)).

Zaujímavé. Odkiaľ tí páni získali takéto údaje? Žeby Rudolf Zajac ako lekár a páni zo Svetovej banky vedeli dosť presne, ako sa taká korupcia robí?

O vysokej korupcii v slovenskom zdravotníctve hovorí aj analýza European Health Consumer Index (EHCI) z roku 2018.

POKRAČOVANIE