slovenské zdravotníctvo

Ako ďalej ? 12

Chirurgia, ktorá natoľko preslávila modernú medicínu, žala úspech za úspechom: v roku 1933 V. P. Filatov pri liečení očného zákalu úspešne preoperoval chorému rohovku mŕtveho človeka; v roku 1934 J. Voronoj preopero­val pacientovi obličku mŕtveho človeka; v roku 1947 C. Craford vykonal prvý úspešný operačný zásah na srdco­vých chlopniach; v roku 1967 Christian Barnard uskutočnil prvú úspešnú transplantáciu srdca; v roku 1982 bolo použité prvé umelé srdce a v roku 2001 bolo dobrovoľníkovi Robertovi Toolsovi implantované umelé srdce. Napriek týmto nezvratným úspechom a pri všetkej úcte k priekopníkom na poli chirurgie, treba triezvo zhodnotiť, o čo v chirurgii ako takej ide. Je to v princípe „výmena“ zničených orgánov za zdravšie, od vhodného darcu. S trochou neúcty to možno prirovnať k práci údržbára, ktorý vymení starú opotrebenú súčiastku za novú. Samozrejme, medicína pracuje so živým materiálom, a musela rozriešiť mnoho čiastkových problémov, ako sú prekážky technického rázu (operačná technika, vybavenie a operačné metódy), a problémy s imunitnou reakciou príjemcu na implementovaný orgán. Tak či tak ostáva chirurgia verná západnému pohľadu na človeka, ako na súčet vymeniteľných a nahraditeľných orgánov. Inak ani nemôže, o tom prakticky chirurgia je, či je to západná alebo východná.

Vráťme sa ešte trocha do minulosti, keď prebiehali spory o tom, v ktorom telesnom orgáne sídli „duša“. Nech si pod pojmom „duša“ predstavujeme čokoľvek, v tomto kontexte šlo najpravdepodobnejšie o nejakú životnú silu, ktorá ľudský organizmus udržiava pri živote. Existovali rôzne predstavy: duša podľa Egypťanov sídlila v srdci. Srdce bol jediný orgán, ktorý pri mumifikácii ostával v tele zosnulého. Babylónci verili, že duša ako nositeľ emócií a rozumu sídli v pečeni. Mezopotámci zas, že emócie v pečeni a rozum v srdci. Anatóm Strato z Alexandrie spolu s Descartom verili, že sídlo duše je šišinka mozgová, tzv. tretie oko. Od antického Grécka sa problém ustálil na súperení mozog versus srdce. Ale ani antickí učenci sa nezhodovali v tom, ktorý orgán je v hierarchii vyššie. Pytagoras a Aristoteles považovali srdce za sídlo duše, za zdroj životnej sily, ale súčasne mozgu prisudzovali rozumovú funkciu. Platón prisúdil väčšiu dôležitosť mozgu. Problém bol, že duša sa nedala nijako zmerať, odvážiť, anatomicky oddeliť. Snahy o anatomické určenie orgánu duše vychádzali z myšlienky, že orgán, ktorý sa v ľudskom embryu objaví ako prvý, ten je sídlom duše, čiže životnej sily. Prekážky v tomto výskume spočívali v tom, že nebolo v tej dobe ľahké získať plod z prvého trimestra. Najbližšie k riešeniu problému sa dostal Realdo Colombo, ktorý pitval jednomesačný ľudský plod. Lenže jeho záver, že prvá sa vyvinula pečeň, bol mylný. Úlohu pečene ako orgánu, z ktorého do tela prúdi životná sila, definitívne pochoval William Harvey, ktorý objavil obehový systém, a ktorý veril, že duša sa vznáša v krvi. Odtiaľ je len krok k tomu, aby sa za sídlo duše považovalo srdce. Na podporu tejto teórie mala slúžiť skutočnosť, že srdce vybrané z hrudného koša ešte jednu až dve minúty bije, až kým nezačnú jeho bunky hynúť pre nedostatok kyslíka. Na druhej strane po vybratí srdca z úhora sa úhor ešte nejaký čas divoko hýbe. A ani mozgu sa nedá prisúdiť jednoznačné sídlo životnej sily, pretože sliepka s odrezanou hlavou sa dokáže ešte nejaký čas pohybovať. Z týchto protirečení Robert Whytt usúdil, že duša (životná sila) je v tele rozptýlená všade, čo nie je nepodobné všadeprítomnej kozmickej energii čchi. Na Západe sa touto cestou výskumu vydal ortopéd Robert Becker, ktorý meral vodivosť tkaniva pozdĺž akupunktúrnych dráh a zistil, že tieto dráhy sú vodivejšie ako ich okolie a pritom sú nezávislé na vodivosti nervového systému. To zodpovedá aj poznatkom, že v niektorých častiach sa síce nervové dráhy zhodujú s akupunktúrnymi, ale iba všeobecne. Akupunktúrne dráhy sú teda úplne nezávislé na nervovom systéme.

Dnes už vieme, že srdce po vybratí z tela bije ešte zopár minút nie preto, že by krvou bola doň privádzaná životná sila, alebo pracovalo na základe impulzov z mozgu, ale preto, že má autonómny bioelektrický zdroj energie. Kyslík z krvi slúži ako zdroj energie pre bunky. Ak sa srdce napojí na krvný obeh iného človeka, bude pokračovať vo svojej funkcii ďalej, nepotrebuje k tomu mozog.

Medicínska mozgová smrť, ktorá je dnes kritériom, podľa ktorého sa posudzuje, či je člověk živý alebo mŕtvy, mala aj závažný právny dopad. Podľa tohoto kritéria totiž je možná transplantácia srdca iba od mŕtveho darcu, čiže od darcu, ktorý je po mozgovej smrti. Darcom srdca nemôže byť živý človek. Začiatky transplantácie srdca neboli ale po právnej stránke ľahké:

… V raných dobách trasnsplantací srdce byl Shumway, první americký chirurg, který operaci provedl, nepřetržitě slovně napadán koronerem okresu Santa Clara, kde působil. Koroner nepřijal koncept mozkové smrti a vyhrožoval, že pokud bude Shumway pokračovat ve svých plánech a odstraňovat bijící srdce z osob ve stavu mozkové smrti, aby zachránil život jiného člověka, podá na něj žalobu pro vraždu. Ačkoli koroner neměl žádné právní důvody, na kterých by stavěl, a Shumway stejně pokračoval, tisk si na tom pořádně smlsnul.

Mehmet Oz vysvětlil, že se báli hlavně toho, že jednoho dne vyříznou srdce z těla někomu, kdo ve skutečnosti nebyl ve stavu mozkové smrti. Existují jisté vzácné medicínské stavy, které pro neškolené či ledabylé oko mohou vypadat jako mozková smrt, a právníci nevěřili lékařům, že vždy rozhodnou správně. Důvod k obavám jim poskytuje opravdu velmi malé procento případů. Vezměte si například stav zvaný „locked-in-syndrom“. V jedné formě nemoci nervy od očních bulv až k prstům na nohou najednou a poměrně rychle přestanou pracovat a výsledkem je, že tělo je zcela paralyzované, ale mysl zůstává normální. Pacient slyší, co se říká, ale nemá žádný způsob, jak sdělit, že tu stále je a že není rozhodně v pořádku odebrat jeho orgány k transplantaci. Ve vážných případech pak nefungují ani svaly, které se stahují, aby změnily velikost zřítelnic. To je špatná zpráva, protože mozková smrt se běžně testuje posvícením pacientovi do očí a následným zjištěním reflexních stahů zřítelnic. Obyčejně se oběti locked-in-syndromu zcela uzdraví, ovšem za předpokladu, že je nikdo omylem nezaveze na operační sál, aby jim odebral srdce...

POKRAČOVANIE

Zdroj:

Mary Roachová – Jak si žijí nebožtíci (Využití lidských ostatků ve vědeckém výzkumu) DOKOŘÁN 2009