slovenské zdravotníctvo

LGBTI 02

Simone de Beauvoir skutočne nemala v úmysle zničiť alebo vymazať z povrchu zemského biologické rozdiely medzi mužom a ženou. Hoci jej predstava zrovnoprávnenia žien s mužmi smerovala k tomu, aby sa ženy správali podobne ako muži (boli cieľavedomejšie a priebojnejšie, viac zamerané na svoju sebarealizáciu a kariéru, boli agresívnejšie a egoistickejšie v presadzovaní cieľov, venovali sa vo väčšej miere typicky mužským činnostiam), jej predstava intímneho spolužitia muža a ženy nemala koncept súperenia s mužmi:

… „Opravdu pohlavní zralost má pouze ta žena, která se ve vzrušení a slasti dobrovolně stává tělem. … (A)by mohla (žena) svou proměnu v tělesný objekt smířit s požadavkem své subjektivity, k tomu je třeba, aby když se stává předmětem touhy pro muže, mohla zase jeho učinit předmětem touhy své.“ (S. Beauvoirová. Druhé pohlaví. Praha: Odeon 1967, s. 212–214). Pokud má tedy v intimním vztahu vzniknout skutečná vzájemnost, je třeba, aby se partneři sobě navzájem oddali jako tělesný objekt, a tím vzájemně stvrdili svou subjektivitu …

Popri kontroverzii niektorých jej záverov, musím uznať, že jej emancipačné snahy mali viesť k „oslobodeniu ženy“:

… Čo to znamená, oslobodiť ženu? „Znamená to, odmietnuť uzavrieť ju do vzťahov, ktoré udržiava s mužom, nie však popierať ich, nech sa chápe ako samostatná, neprestane jestvovať aj preňho. Ak sa aj vzájomne uznajú ako subjekt, zostane každý pre toho druhého druhým, vzájomnosť ich vzťahov neodstráni zázraky, ktoré pramenia z rozdelenia ľudských bytostí na dve oddelené kategórie.” …

Snáď najcennejšou myšlienkou, ktorú podľa mňa Simone de Beauvoir vyslovila, je nadčasová takmer religiózne ladená úvaha:

… Fakt byť ľudskou bytosťou je oveľa dôležitejší ako všetky osobitosti, ktoré ľudské bytosti rozlišujú …

Simone de Beauvoir mala ale aj z radov feministiek oponentky. Jenou z nich bola Judith Butler (Trampoty s rodom. Feminizmus a podrývanie identity):

… Beauvoir chcela, samozrejme, iba naznačiť, že kategória žien je premenlivým kultúrnym výsledkom, že je to súbor významov, ktoré sú prijímané alebo priberané v rámci kultúrneho poľa, a že sa nikto nerodí už so svojím rodom – rod sa vždy nadobúda. Na druhej strane S. de Beauvoir chcela potvrdiť, že človek sa rodí s pohlavím, že sa rodí ako pohlavie, ako pohlavne určený človek, a byť pohlavne určenou ľudskou bytosťou a byť ľudskou bytosťou sú veci, ktoré sa prekrývajú a sú simultánne; pohlavie je analytickým atribútom ľudskej bytosti; neexistuje ľudská bytosť, ktorá by nebola pohlavne určená; pohlavie kvalifikuje ľudskú bytosť a je jeho nutným atribútom. Pohlavie však nie je príčinou rodu a rod nemožno pochopiť ako odraz alebo vyjadrenie pohlavia. Pohlavie je podľa S. de Beauvoir nemennou skutočnosťou, rod je naopak nadobudnutý; a kým pohlavie sa nedá zmeniť – alebo si to tak aspoň myslela –, rod je variabilnou kultúrnou konštrukciou pohlavia a predstavuje nespočetné a otvorené možnosti kultúrneho významu, ktorých bezprostrednou príčinou je pohlavne určené telo …

… Judith Butler v súvislosti s S. de Beauvoir hovorí, že ak skutočne tvrdí, že telo je situácia či stav, má to veľký dopad i na chápanie sexuality. Pohlavie potom nemožno definovať ako prediskurzívnu anatomickú skutočnosť a z jeho definície vyplýva aj to, že má charakter rodu. Samo telo je potom konštrukciou, nie je iba médiom či pasívnym nástrojom …

… Podľa Butler z vyjadrení S. de Beauvoir nevyplýva jasne, že „niekto, kto sa stáva ženou, musí byť nutne ženského pohlavia“…

Všimnime si, ako tieto krkolomné filozofické konštrukcie dokázali vytvoriť takú ideologicko-politickú silu, ktorá v súčasnosti ovplyvňuje zákonodarné procesy v mnohých západných štátoch, diagnostické a terapuetické postupy v medicíne, výchovné a pedagogické postupy vo vzdelávaní a celkovo určuje posuny v myslení ľudí.

Kritika voči Simone de Beauvoir z radov feministiek bola aj ohľadne toho, že chápe heterosexualitu ako normu; zväzok muža a ženy ako prirodzený, napriek svojim emancipačným snahám, s prirodzenými sprievodnými javmi, ako je túžba po materstve a sexuálna túžba po partnerovi opačného pohlavia. Muža a ženu chápe ako dve časti jedného celku, ktoré sa vzájomne potrebujú, a kritizuje najmä podriadené postavenie ženy voči mužovi. Naproti tomu jej kritičky jej vyčítajú mystifikáciu ženskosti, ktorá sa údajne prejavuje heterosexualitou, ktorá úzko súvisí so schopnosťou reprodukcie.

… S. de Beauvoir predpokladá, že sexuálna preferencia bude za „normálnych“ okolností heterosexuálna, resp. že lesbická orientácia je iba prejavom (hoci aj dočasného) odporu proti dominancii mužov: „Lesbičku skutočne charakterizuje odpor voči mužovi a túžba po ženskom tele – každé dospievajúce dievča má však hrôzu z preniknutia, mužskej nadvlády, mužské telo uňho vyvoláva istý odpor, a naopak, ženské telo je preňho, práve tak ako aj pre muža, predmetom túžby“…

Judith Butler jednoducho spochybnila úzky vzťah medzi rodom a pohlavím:

… „Žena“ teda nemusi byť kulúrnou konštrukciou ženského tela a „muž“ mužského tela. Butler reformuluje rozlíšenia pohlavia a rodu, a tým otvára možnosť, že pohlavne určené telá by mohli byť podnetom existencie množstva rozličných rodov, pričom kategória rodu by sa tak nemusela obmedzovať iba na dva rody, ako to bolo u S. de Beauvoir. Butler sa tak zbavuje binárnosti pohlavia i rodu a vytvára sieť ich rôznych kombinácií a interpretácií. S podobným prístupom k pohlaviu a rodu prichádza i Monique Wittig. Wittig sa

vzdáva kategórie pohlavia, pretože podľa nej niet dôvodu rozdeľovať telá na mužské a ženské. Kategóriu pohlavia chápe ako dôsledok patriarchálnej spoločnosti a heterosexistickej normatívy (ktorá je založená predovšetkým na ekonomickej výhodnosti). Podobne ako S. de Beauvoir aj Wittig opakuje – no na inej úrovni – že ženami sa nerodíme, ale stávame: „Boli sme donútené, aby postupne všetky črty nášho tela i myslenia korešpondovali s ideou prirodzenosti, ktorá nám bola stanovená. Boli sme znetvorené do takej miery, že naše deformované telo sa označuje za prirodzené a tvrdí sa, že v takejto podobe existovalo aj predtým, než nás začali utláčať“…

… Delenie na mužov a ženy pokladá Wittig za naturalizáciu, falšovanie dejín, za politický a ekonomický ťah: „To, čo berieme ako fyzické a priame vnímanie, je však len sofistikovanou a vybájenou konštrukciou, akousi imaginárnou entitou, reinterpretujúcou fyzické znaky (ktoré sú samy osebe, podobne ako všetky ostatné znaky, neutrálne, no sú poznačené sociálnym systémom) prostredníctvom siete vzťahov, v rámci ktorých sú vnímané“…

No Monique Wittig ide ešte ďalej:

… Kategória pohlavia už sama osebe rodovou kategóriou, je politicky zaťažená, no v žiadnom prípade nie je prírodným faktom, ako to bolo u S. de Beauvoir. Uchovanie pohlavia stabilizuje patriarchálnu spoločnosť, podporuje heterosexizmus, je to kultúrne

vyprodukovaná „idea“, ktorá slúži spoločenskej kontrole. Konečným dôsledkom teórie Monique Wittig je tvrdenie, že jedine lesba transcenduje binárnu opozíciu „muž-žena“, pretože nie je ani mužom, ani ženou, je slobodná z politického, ekonomického,

aj ideologického hľadiska, ktoré tradične ženu obmedzujú. Wittig sa od S. de Beauvoir odlišuje teda v tom, že otvára Subjektu cestu k slobode zrušením „rezistentnej materiality“ (pohlavia) a umožňuje mu pohybovať sa mimo kategórie ženskosti. Kým S. de Beauvoirovej Subjekt prichádza k autenticite i napriek zachovaniu biologickej faktickosti (jej novou interpretáciou), pre Wittig je transcendencia nemožná bez dekonštrukcie materiality. V takomto chápaní Subjektu už nebude primárne obsiahnutá heteronormativita, imperatív materstva ani možnosť subordinácie …

POKRAČOVANIE