slovenské zdravotníctvo

Lieky 40

Napriek vyššie popísaným podmienkam ale neustávala snaha niektorých osôb o polapenie ostávajúcich nacistických zločincov a ich odsúdenie. Do tejto úlohy sa vytrvalo pustil 52-ročný právnik Fritz Bauer, ktorý sa na začiatku nacistickej vlády nakrátko ocitol v koncentračnom tábore. Bauer zohral aj zákulisnú úlohu pri odovzdaní Eichmana do izraelských rúk, keď v septembri 1957 poslal šéfovi izraelskej spravodajskej služby Isserovi Harelovi tajný telegram, že Eichman sa pravdepodobne skrýva v Argentíne. Bauer nedôveroval nemeckému ministerstvu zahraničných vecí ani jeho veľvyslanectvu v Buenos Aires. Bol prvým Židom, ktorého v povojnovom Nemecku vymenovali za hlavného prokurátora:

… V nemeckom súdnictve to vyvolalo búrlivé diskusie. Bauer sa čoskoro ocitol v brutálnom internom zápase so svojimi kolegami, ktorí jeho zacielenie na nacistov odsudzovali ako impulzívne a zbytočné. Navyše sa šírili fámy, že je homosexuál, čo bolo v tom čase v Nemecku ešte nezákonné. Jeho práva mu vyslúžila vášnivú nenávisť bývalých nacistov a neonacistov, odsúdenie zo strany ľudí, ktorí sa riadili zásadou „čo bolo, bolo“, ako aj skrytý antagonizmus istých príslušníkov jeho vlastného personálu. Títo v ňom videli naivného idealistu, pomstychtivého Žida, agresívneho starého hundroša, ktorý sa necháva ovládnuť emóciami, keď sa treba riadiť chladnou hlavou…

Bauerova snaha vyústila do zatknutia, okrem iných nacistov, aj Victora Capesia v decembri 1959. Capesius hral na súde podobnú hru, ako všetci obžalovaní nacisti pred ním. Zapieral, nespomínal si, obhajoval sa najlepšími úmyslami väzňom iba pomáhať, napríklad poskytovaním liekov.

… proti Bauerovým plánom na ukážkový súdny proces sa ozývali viacerí prominentní Nemci, medzi ktorých patril aj neskorší nemecký kancelár Helmut Kohl, v tom čase 31-ročný nádejný poslanec snemu spolkovej krajiny Porýnie-Falcko. Kohl presadzoval populárny názor, že kolaps Tretej ríše je taká čerstvá história, že ešte nenastal čas, keď by sa dalo nestranne, bez emócií z hnevu, posúdiť vtedajšie konanie jednotlivcov…

…v roku 1960, v tom istom roku, keď izraelské oddiely zajali Eichmana, západonemecký Spolkový snem anuloval aj zvyšné právne dekréty, ktoré vydala spojenecká okupačná správa po druhej svetovej vojne. Sťažilo sa tým stíhanie nacistických zločinov, pokiaľ da nedala dokázať úmyselná vražda. Zo zmeny zákona vyplývalo, že ak obžalovaný konal na základe rozkazov, bolo ho možné súdiť iba za menej závažný zločin spolupáchateľstva vraždy. V novom Nemecku to znamenalo maximálny verdikt desať rokov odňatia slobody. Keď tento zákon aplikovali v súdnom procese s istým atentátnikom z KGB, ktorý v NSR zavraždil niekoľkých agentov západných spravodajských služieb, súd rozhodol, že v prípade totalitného režimu možno uznať za vinných z vraždy oba najvyšších funkcionárov, ktorí na ňu vzdali rozkazy. Keďže zabijak z KGB sa riadil príkazmi z Moskvy, nemecký súd odsúdil len za spolupáchateľstvo. Bol to precedens, z ktorého vyplynulo, že aj v prípade zločinov Tretej ríše bude možné vyvodzovať za vraždenie iba voči úzkej skupine príslušníkov nacistickej elity. ..

… Do začiatku roka 1961 zatkol Bauerov úrad trinásť bývalých dôstojníkov SS z Auschwitzu. Sedem z nich prepustili na kauciu, no ostatných vrátane Capesia ponechali vo väzbe…

Sudca Heinz Düx, ktorý prebral od Bauera celú agendu, po dvoch rokoch oznámil, že jeho vyšetrovanie sa skončilo. Pustil sa urýchlene do vypracovania žalôb, pretože v Nemecku prebiehali debaty, či sa má zákon o premlčaní vraždy rozšíriť aj na zločin vraždy. 698-stranový obžalobný spis kládol dvadsiatim štyrom obžalovaným za vinu horlivosť pri realizácii konečného riešenia, ktorá ďaleko prekračovala jednoduché rozkazy ich nadriadených. Prekvapujúce bolo, že boli obvinení aj niektorí nacisti, ktorých už odsúdili v predchádzajúcich procesoch:

… Poniektorí obžalovaní sa jednoducho vrátili k svojim predvojnovým kariéram a pokojne žili pod svojimi pravými menami až do chvíle, keď sa o nich začala zaujímať frankfurtská prokuratúra. Typickým príkladom bol pobočník veliteľa Auschwitzu Karl Höcker, ktorý sa presťahoval do svojho rodného mesta Eingenrshausen a tam opätovne začal podnikať ako bankový poradca. Capesiovi priatelia, táboroví zubári Willi Frank a Willi Schatz, si otvorili úspešné stomatologické ordinácie v Stuttgarte, resp. Hannoveri. Gynekológ Dr. Franz Lucas začal ako asistent v nemeckej nemocnici v Elmshorne, potom sa stal vedúcim lekárom a napokon ho povýšili na prednostu gynekologického oddelenia. V roku 1963, po prvých mediálnych správach o jeho službe v Auschwitzi, ho nemocnica vyzvala, aby odstúpil. Zriadil si však prosperujúcu súkromnú ordináciu, v ktorej pracoval až do svojho zatknutia. Azda najpozoruhodnejším príkladom je Emil Bednarek, ktorému sa – hoci je to neuveriteľné – podarilo získať odškodnenie ako údajnej táborovej obete, n napokon ho demaskovali ako sadistického kápa. Obžaloba ich všetkých vinila podľa najťažšieho paragrafu, ako „páchateľov trestne zodpovedných za vraždu“…

… Tretie trestné oddelenie frankfurtského krajinského súdu ale nebolo presvedčené, že všetkých obžalovaných treba súdiť podľa najzávažnejšieho paragrafu, teda za zločin vraždy. Začiatkom leta 1963 súd v prípade polovice obžalovaných zmiernil kvalifikáciu z páchateľstva na spolupáchateľstvo vraždy. Znamenalo to, že im hrozil maximálne desaťročný trest odňatia slobody…

Zdroj: Patricia Posnerová – Lekárnik z Auschwitzu (Nevyrozprávaný príbeh Victora Capesia) IKAR 2018

POKRAČOVANIE