slovenské zdravotníctvo

Lieky 37

DuBois ako dôkazy použil obrovské , no málo výrazné množstvo dokumentov, organizačných schém, patentových licencií a nadmieru podrobných výročných a iných správ. S DuBoisom ale nesúhlasil sudca James Morris a dokonca jeho kolegovia. Mladší prokurátor Emanuel Minskoff tvrdil, že „mali sme začať Auschwitzom“.

… Obžalovaným vedúcim pracovníkom I. G. Farben bolo v podstate jedno, ktorý bod vytiahnu prokurátori ako prvý, pretože už predtým sa tajne dohodli že sa budú vyhýbať akémukoľvek závažnejšiemu priznaniu. Aj tí, čo zodpovedali za Auschwitz, budú trvať na tom, že si nevšimli nič nezvyčajné. Tento druh argumentácie vytvoril štandard pre celú generáciu Nemcov, ktorí neskôr tvrdili, že o vyhladzovaní Židov nevedeli vôbec nič. V ďalšom priebehu procesu sa občas zdalo, že obžalovaní sa pokúšajú navzájom pretromfnúť v tom, kto z nich vedel najmenej.

   Otto Ambros, ktorý ako prvý vytipoval v Poľsku miesto pre závod Monowitz, sa zaprisahával, že ani vo sne mu nenapadlo, že nacisti by mu mohli dodávať otrocké pracovné sily zo susedného koncentračného tábora. No v internej správe, ktorú poslal rade riaditeľov I. G. Farben, o jeden zo svoji návštev Auschwitzu referoval: „Inštitúcia koncentračného tábora je niečo hrozné. Pre väzňov sú to muky.“ DuBois predložil túto správu ako dôkaz, že Ambros vedel, akú veci sa dejú v tábore. Nič také, trval na svojom Ambros a dodal, že jednoducho cítil odpor „k nakrátko ostrihaným vlasom väzňov. To sú tie muky, ktoré som mal na mysli.“…

V podobnom duchu boli aj jeho ďalšie výpovede:

… O selekciách, pri ktorých sa rozhodovalo o živote a smrti väzňov, nevedel a dopočul sa o nich až počas norimberských procesov. Pokiaľ ide o podvýživu, ktorá sužovala robotníkov v Monowitzi, istotne ju zavinilo „nespravodlivé rozdeľovanie stravy po tom, čo prešla kuchyňou…Ja som iba chemik. Myslím, že od chemika nemožno očakávať, že si prečíta každú správu o postupe výstavby. Bol som tam obchodný riaditeľ, a aj to len čestný.“…

Fritz ter Meer, riaditeľ sídliaci vo Franfurkte so zodpovednosťou za chemický závod Monowitz, si napriek inšpekčným návštevám nevedel spomenúť, či v Monowitzi boli strážne veže, vysoké komína krematória, ani nevedel opísať životné podmienky väzňov.

Christian Schneider, personálny šéf I. G. Farben, ktorý zodpovedal za závod na výrobu syntetických palív uviedol že všetci väzni, ktorých videl, „vyzerali celkom dobre a jedlo bolo dobré“. Podobne vypovedal aj Heinrich Bütefisch, jeden z popredných odborníkov I. G. Farben na syntetické palivá. Nevedel si spomenúť na interné správy na jeho adresu, kde sa písalo o nedostatku umyvární pre tisíce robotníkov, a stavbu márnice označil za čosi, čo bolo potrebné „čisto z hygienických dôvodov“.

… Traja z obžalovaných, Heinrich Hörlein, Wilhelm Mann a Dr. Carl Wurster, boli vedeckí pracovníci I. G. Farben, ktorí v čase vojny pôsobili aj ako riaditelia firmy spoločnosti Degesch, výrobcu Cyklónu B. Ich svedectvá sa navzájom podobali ako vajce vajcu. Spomínali „infekciu prenášanú hmyzom, ktorá vypukla na východe“ a vraj vôbec nevedeli, že z plechoviek s jedom, ktoré ich firma dodávala SS, bolo odstránené očné dráždidlo aj varovné nálepky. Tvrdili, že ako členovia rady riaditeľov s ekonomickým zameraním nevenovali pozornosť vedeckým detailom. A to napriek tomu, že Mann bol riaditeľom pre farmaceutiku, Hörlein vedúcim chemického výskumu I. G. Farben a bývalým riaditeľom farmaceutických laboratórií Bayeru a Wurster šéfom chemického závodu I. G. Auschwitz. To, že v roku 1943 predaj Cyklónu B predstavoval úctyhodných 70% obchodu firmy Degesch a že 90% všetkých dodávok tohto pesticídu smerovalo do Auschwitzu, si už nepamätali…Dvaja muži, ktorých už predtým uznali za vinných z vojnových zločinov v súvislosti s otrockou prácou, poľný maršal Rehard Milch a veľkopriemyselník Friedrich Flick, tvrdili, že obžalovaní pracovníci I. G. Farben konali z „právnej nevyhnutnosti“, pretože odmietnutie splniť nacistické rozkazy by viedlo k ich zatknutiu a odsúdeniu na trest väzenia…

Zdroj: Patricia Posnerová – Lekárnik z Auschwitzu (Nevyrozprávaný príbeh Victora Capesia)            IKAR 2018

POKRAČOVANIE