Lieky 34
Po anexii Rakúska v marci 1938 I. G. Farben ovládol najväčšiu chemickú spoločnosť Skodawerke-Wetzler. Podobne v roku 1938, keď sa vyhrotila konfliktná situácia medzi Nemeckom a Československom, konglomerát využil hrozbu nacistickej invázie na to, aby za výpredajovú cenu odkúpil najväčšiu českú chemickú spoločnosť Spolek pro chemickou a hutní výrobu v Ústí nad Labem. I. G. Farben si vytvorila postupne veľmi dobré vzťahy s Hermanom Göringom a Heinrichom Himmlerom. I. G. Farben tak po dobytí Poľska prevzal tri najväčšie poľské chemické fabriky, a podobne postupovala aj vo Francúzku.
… Ambície konglomerátu rástli úmerne s nemeckými víťazstvami na bojiskách. Riaditelia I. G. Farben vypracúvali plány na rozkúskovanie chemického priemyslu nielen v okupovaných krajinách, ale aj v tých, ktoré sa ešte len mali stať obeťami nacistickej expanzie, vrátane neutrálneho Švajčiarska, vtedajších nemeckých spojencov Talianska a Sovietskeho zväzu, ba aj Veľkej Británie a USA. I. G. Farben v tom čase dodávala neuveriteľných 85% všetkého vojenského materiálu, ktorý nacisti používali pri svojom vojnovom úsilí…
Ako sa míňali zásoby benzínu a kaučuku, Hitler od I. G. Farben žiadal, aby mu zaručila dvojnásobný nárast syntetického kaučuku a benzínu. Bolo treba ale vybudovať dva nové obrovské závody. Boli vybrané dve lokality. Jedna v južnom Nórsku a druhá v západnom Poľsku. Divízia v poľskej lokalite blízko mesta Osvienčim dostala názov I. G. Auschwitz:
… Mal to byť najväčší výrobný komplex a po prvý raz sa v ňom malo inštalovať obrovské hydrogeneračné zariadenie na výrobu dovtedy nevídaných objemov syntetického kaučuku a paliva. Konglomerát očakával, že I. G. Auschwitz sa stane jeho novým obrovským zdrojom zisku. Bol si tým taký istý, že odmietol ponuku nemeckej vlády na financovanie tohto podujatia. Keby totiž prijal peniaze od Tretej ríše, nacisti by sa automaticky stali spoločníkmi vo firme. Riaditelia radšej prijali všetky riziká, len aby mohli zinkasovať celý zisk. Na túto ambicióznu stavbu I. G. Farben vyčlenila takmer miliardu ríšskych mariek (55 miliárd amerických dolárov v hodnote roka 2015). Podľa plánov tam mal vyrásť rozsiahly areál s rozlohou niekoľkých štvorcových kilometrov, ktorý mal spotrebovať viac elektriny ako celý Berlín…
Na vybudovanie takéhoto obrovského projektu boli potrebné nielen financie, ale aj lacná pracovná sila. Himmler nariadil inšpektorovi koncentračných táborov, aby firme poskytol vyše 12 tisíc väzňov tábora. Za každého kvalifikovaného väzňa bol konglomerát ochotný zaplatiť 4 ríšske marky za deň, za nekvalifikovaného 3 a za dieťa 1,5 marky:
… Za tieto poplatky, ktorých súhrn napokon prekročil 5 miliónov dolárov USD, sa SS zaviazala zabezpečiť prepravu väzňov z osvienčimských barakov na pracovisko vzdialené asi 6,5 km a späť, ako aj ich stravovanie…
Himmler po návšteve staveniska prisľúbil plynulú dodávku väzňov:
… V zázname o tejto návšteve Otto Ambros (chemik, ktorý vybral lokalitu v Poľsku) z I. G. Farben uviedol: „Naše nové priateľstvo s SS sa ukazuje ako ekonomicky veľmi výhodné.“
Avšak každodenný peší pochod väzňov na stavenisko, ako aj slabá strava a oblečenie a kruté zaobchádzanie s väzňami boli jednou z príčin, prečo výstavba chemickej fabriky blízko Osvienčimu zaostávala za harmonogramom:
… Riaditelia závodu zdesene pozorovali, ako boli na zdvihnutie a prenesenie 50-kilogramového vreca cementu potrební najskôr traja, potom štyria a napokon až piati podvyživení väzni. Vedúci pracovníci si ťažkali, že esesáci nechápu, čo je potrebné zabezpečiť na to, aby „slobodné podnikanie“ prekvitalo.
Nacisti vo svojej byrokratickej posadnutosti okrem iného trvali na tom, aby sa každý jeden väzeň vyslaný na prácu, ktorý po nástupe a prezentácii o štvrtej ráno opustil hlavný tábor, zahlásil aj pri večernej kontrole. Viedlo do k morbídnym scénam na záver každého pracovného dňa, keď väzni ťahali za sebou mŕtvoly spolupracovníkov, ktorí zomreli počas zmeny, do svojho bloku, aby ich nacisti mohli zaregistrovať ako „prítomných“. Navŕšené telá sa potom niekoľkokrát do týždňa odvážali do krematórií. Zmyslom tohto bizarného rituálu bol zisk: každý kadáver predstavoval pre SS zdroj peňazí, či už o zlato zo zubných plomb, alebo vlasy na plnenie matracov a výrobu teplých ponožiek pre posádky ponoriek a pilotov Luftwaffe. Keby sa telá otrockých pracovníkov likvidovali priamo v závode I. G. Farben, SS by stratila možnosť okradnúť mŕtvoly o všetko, čo len trochu stálo za to. Ak vedúcich pracovníkov I. G. Farben znepokojovalo týranie väzňov, nebolo to z nejakých humanitárnych dôvodov. Hnevalo ich, že na prácu, ktorú by zvládol jeden dobre živený Nemec, musia použiť až troch väzňov. V júli 1942 schválilo predstavenstvo I. G. Farben pozoruhodný návrh, ktorý spečatil pád spoločnosti do najhlbšieho morálneho bahna: rozhodlo, že najlepším spôsobom, ako vyriešiť problém pracovnej sily I. G. Auschwitz, je nákladom asi 20 miliónov amerických dolárov vybudovať vlastný koncentračný tábor.
Nový tábor dostal meno Monowitz Buna-Werke, čo je kombinácia ponemčeného názvu poľskej dediny Monowice, ktorú zrovnali so zemou, aby vytvorili priestor na tábor, a nemeckého termínu pre syntetický kaučuk „buna“. Potreba plynulej dodávky otrockej pracovnej sily napokon podnietila I. G. Farben a ďalšie nemecké spoločnosti, aby v zhruba päťdesiat kilometrovom okruhu vybudovali 45 podtáborov s rozličným zameraním – na ťažbu uhlia, hutníctvo, chemickú výrobu, ľahký priemysel, ba aj spracovanie potravín…
… I. G. Farben pristali aj na to, že popri miliónových investíciách do výstavby tábora uhradila aj všetky náklady na stravovanie a ubytovanie, kým SS prevzala zodpovednosť za bezpečnosť. Firma urobila všetko pre to, aby znižovaním nákladov zvýšila svoje zisky. Na drevených pričniach, ktoré boli pôvodne určené pre jedného človeka, sa museli tiesniť v priemere až traja robotníci. Do jednotlivých barakov napchali päťkrát viac Židov ako slobodných nemeckých robotníkov. Tenká výplň slamníkov sa stala ustavičným zdrojom infekcií a chorôb. Spoločnosť navyše agresívne experimentovala v úsilí stanoviť minimálne množstvo potravy potrebné na to, aby väzni nepomreli hladom a zachovali si schopnosť pracovať. Základným jedlom v tábore Monowitz bola vodnatá polievka, ktorej väzni pre jej gumovú pachuť hovorili „buna“. Pri dennej dávke asi 1200 kilokalórií priemerný väzeň vykonávajúci nútené práce strácal asi štyri kilogramy hmotnosti za týždeň, až sa napokon jeho telo stabilizovalo v stave vyziabnutom na kosť a kožu.
Z interných správ spoločnosti vysvitá, že funkcionári I. G. Farben usúdili, že všetkých väzňov, ktorí zahynú následkom neľudskej driny, ľahko nahradia ďalší, ktorých dovezie najbližší vlak…
… Cez I. G. Auschwitz prešlo dovedna asi tristo tisíc zotročených robotníkov. Medzi nimi boli aj pätnásťročný Elie Wiesel a dvadsaťpäťročný Primo Levi; obidvom sa podarilo prežiť a neskôr sa stali uznávanými spisovateľmi, ktorí vykreslili, čo sa tam dialo. Levi napísal, že továreň I. G. Farben predstavovala obrovskú spleť železa, betónu, blata a dymu, ktorá je negáciou krásy…Za jej ohradami nerastie ani steblo trávy, pôda je presýtená jedovatými splodinami uhlia a ropy. Jedinými živými vecami sú tam stroje a otroci – a tie prvé sú viac živé ako tie druhé.
Asi 25 tisíc z týchto väzňov nasadených na nútené práce v I. G. Auschwitz sa doslova upracovalo na smrť; priemerná dĺžka ich dožitia bola zhruba tri mesiace…
Zdroj: Patricia Posnerová – Lekárnik z Auschwitzu (Nevyrozprávaný príbeh Victora Capesia) IKAR 2018
POKRAČOVANIE
Celá debata | RSS tejto debaty