slovenské zdravotníctvo

Nemocnice 05

Ako prebiehalo teda oddlžovanie zdravotníctva? Prečo nepíšem len o oddlžení nemocníc? Pretože prvé oddlžovanie nebolo takto špecifikované, miešalo sa oddlženie poisťovní s nemocnicami:

Prvá Dzurindova vláda

Prvými krokmi, ktoré spustili lavínovité zadlžovanie zdravotníctva, boli zvýšenia miezd v rezorte v rokoch 1996, 1997 a 2001, ktoré neboli kompenzované nárastom príjmov prostredníctvom poistného systému. Karpiš (2006) hovorí, že hlavnou snahou vládnych krokov v zdravotníctve pred rokom 2002 bolo oddlženie systému. Pre jeho zlé nastavenie, ktoré nemotivovalo k efektívnemu správaniu a zároveň garantovalo neobmedzenú spotrebu, sa to však podľa neho ani napriek použitiu jednorazových príjmov z privatizácie či zvyšovaniu príjmov prostredníctvom rastu zdravotných odvodov nedarilo. V rokoch 2000-2002 sa na oddlženie zdravotníctva použilo 9,64 mld. Sk, z toho 6,04 mld. Sk pochádzalo z neopakovateľných zdrojov z privatizácie Slovenských telekomunikácií. Oddlžovalo sa jednak priamo použitím privatizačných príjmov, jednak poskytovaním návratnej finančnej výpomoci.

Zajac a Pažitný (2000) konštatovali, že pri tvorení programu “oddlženia” sa MZ SR dopustilo závažných chýb. Nebol vykonaný pre oddlžovanie nevyhnutný podrobný účtovný audit zdravotných poisťovní a štátnych lôžkových zariadení, aby sa zistila jasná časová a subjektová štruktúra dlhu. Predkladané materiály o výške dlhu neboli vierohodné, keďže sa zmiešavali jednotlivé subjekty, a nebolo jasné, aké pohľadávky a záväzky majú jednotlivé poisťovne a voči komu. Beer (2009) uviedol, že na vyplácanie veriteľov neexistovali žiadne konkrétne pravidlá a nemocnice si z peňazí na riešenie dlhov nakupovali aj nové prístrojové zariadenie a dokonca hradili i bežné výdavky. Navyše zdravotnícky systém nebol zreformovaný, nebol dostatočne finančne stabilizovaný, stále vytváral nové dlhy, čo výrazne znižovalo efektívnosť projektu oddlženia. Štátna výpomoc teda akurát na určitý krátky čas stlmila výšku dlhov, oddialila definitívne riešenie príčiny vzniku dlhov na neskôr, naliala peniaze do deravého vedra a systém sa onedlho ocitol znova tam, kde bol pred oddlžením. Dlh znovu rástol a mimoriadne a neopakovateľné zdroje z privatizácie boli prejedené – použité bez efektu. Zajac a Pažitný (2002) uvádzajú, že minister Roman Kováč prevzal zdravotníctvo od svojho predchodcu v roku 2000 s vonkajším dlhom vo výške 20,5 mld. Sk, pričom po jeho vládnutí a po “oddlžení” predstavoval stav záväzkov po lehote splatnosti koncom roka 2002 už sumu vyše 24 mld. Sk. Jasný príklad vytvárania prostredia mäkkých rozpočtových pravidiel a morálneho hazardu.

Druhá Dzurindova vláda

Vtedajší minister financií Ivan Mikloš (2005) zastával názor, že prvým krokom vedúcim k oddlženiu zdravotníctva bolo prijatie zákona, ktorý obmedzil ručenie štátu za záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne do výšky istiny dlhu. Čas potrebný na oddlženie zdravotníctva bol podľa neho vytvorený predĺžením trvania zákazu exekúcií zdravotných poisťovní a zdravotníckych zariadení. Proces oddlžovania a konsolidácie pohľadávok systému zdravotníctva sa realizoval prostredníctvom štátnej akciovej spoločnosti Veriteľ, a.s., založenej v júni 2003. Zvolila sa metóda odkupovania pohľadávok veriteľov voči zdravotníckym zariadeniam a zdravotným poisťovniam z verejných zdrojov (zo štátnych finančných aktív). Podľa MZ SR to štátu zabezpečovalo v porovnaní s minulosťou oveľa vyššiu kontrolu nad procesom oddlžovania. Cieľom bolo zabezpečiť, že všetky prostriedky na oddlženie budú vynaložené transparentne, adresne a efektívne. Vzájomnými zápočtami pohľadávok sa mala znížiť celková potreba finančných prostriedkov na oddlženie. Do 1. etapy oddlžovania boli zaradené na obce a VÚC delimitované zdravotnícke zariadenia, 2. etapa zahŕňala zdravotné poisťovne, 3. etapa zdravotnícke zariadenia v správe štátu a v 4. etape prevzala spoločnosť Veriteľ pohľadávky zdravotných poisťovní voči neplatičom poistného.

Szalay (2008) hovorí, že na rozdiel od oddlžovania za 1. Dzurindovej vlády, kedy štát posielal peniaze priamo do zdravotných poisťovní a do nemocníc, kde už bolo na autonómnom rozhodnutí ich manažérov, ktoré záväzky, komu a v akej výške uhradia, sa za 2. Dzurindovej vlády dohodol opačný postup, ktorý mal odstrániť riziko uprednostňovania veriteľov na základe nejasných kritérií. Veriteľ, a.s., odkupoval od dodávateľov nemocníc ich pohľadávky voči zdravotníckym zariadeniam. Podmienkou na to, aby Veriteľ pristúpil na dohodu o odkúpení pohľadávky, bolo, že sa dodávatelia museli vzdať akýchkoľvek úrokov a penále, a zo samotnej istiny museli zľaviť najmenej 3 %. Kritici poukazovali na zvýhodňovanie tých veriteľov, ktorí boli ochotní spustiť zo svojej pohľadávky čo najviac percent. Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti svoje záväzky voči Veriteľovi vyrovnali svojimi pohľadávkami voči zdravotným poisťovniam za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Lôžkovým zdravotníckym zariadeniam, ktoré nemali dostatok pohľadávok voči zdravotným poisťovniam na zaplatenie svojho dlhu voči spoločnosti Veriteľ, Veriteľ dlžnú sumu odpustil. U poskytovateľov, kde výška pohľadávok voči zdravotným poisťovniam prevyšovala výšku pohľadávok, ktoré mal voči nim Veriteľ, rozdiel uhradil Veriteľ priamo poskytovateľom (išlo najmä o pohľadávky voči zrušenej poisťovni Perspektíva).

V prípade pohľadávok lekární voči zdravotným poisťovniam mala spoločnosť Veriteľ poskytnúť poisťovniam návratnú pôžičku na riešenie ich likvidity, ktorú si chcela zabezpečiť štandardnými bankovými inštrumentmi. Poisťovne však s tým nesúhlasili, a tak Veriteľ začal priamo odkupovať pohľadávky lekární. To však nemalo veľký úspech pre obavy a nedôveru lekární. Preto sa MZ SR rozhodlo vrátiť k myšlienke vyrovnávať pohľadávky lekární cez zdravotné poisťovne, pri ponechaní Veriteľa ako medzičlánku v tomto procese. Spoločnosť Veriteľ tak poskytla zdravotným poisťovniam (VšZP a Sideria-Istota) bezúročné pôžičky, ktoré mohli uhradiť aj svojimi pohľadávkami voči platiteľom poistného. Ministrom zdravotníctva bolo prezentované, že pohľadávky lekární budú odkupované za 100 % nominálnej hodnoty ich istiny, avšak bez príslušenstva pohľadávok – úrokov z omeškania, zmluvných pokút a pod., čo sa stretlo s ostrou kritikou lekárnikov, ktorí tak podľa ich slov bezúročne úverovali štát, pričom sami boli penalizovaní za oneskorené platby distribučnými firmami.

Po získaní pohľadávok voči zdravotným poisťovniam od poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, poisťovne uhradili svoje záväzky voči Veriteľovi svojimi pohľadávkami voči neplatičom zdravotného poistenia. Po získaní pohľadávok voči neplatičom zdravotného poistenia ich Veriteľ postúpil za 1 Sk za jednu pohľadávku na štátnu Slovenskú konsolidačnú, a.s., ktorá ich mohla potom ďalej vymáhať, postúpiť či predať. Veriteľ použil na oddlženie zdravotníctva celkovo 19,4 mld. Sk, pričom zlikvidoval dlhy v objeme 33,5 mld. Sk, čím ušetril vyše 14 mld. Sk vo verejných financiách. Likvidácia spoločnosti Veriteľ, a.s. prebehla v prvom polroku 2006.

Zdroj:

Reformné procesy v zdravotníctve – obdobie rokov 2000-2012 (dokument HPI)