slovenské zdravotníctvo

Nemocnice 03

Nielen nemocnice v pôsobnosti MZ produkujú dlhy:

Na základe vývoja záväzkov po lehote splatnosti možno posúdiť, že na dlhu sa najviac podieľajú zdravotnícke zariadenia v pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva a taktiež zariadenia delimitované na obce a VÚC. V týchto nemocniciach zároveň dochádza k najväčšiemu rozsahu finančne náročných výkonov zdravotnej starostlivosti, pričom v prípade, že dôjde k poklesu ich dlhov je to spôsobené poskytnutím prostriedkov zo štátneho rozpočtu na oddlženie. Tento stav v slovenských nemocniciach nie je unikátny, keďže k dosiahnutiu dlhu vo výške 300 miliónov dochádza cyklicky každé 3 – 4 roky. Spravidla sa toto obdobie končí oddlžením z prostriedkov štátneho rozpočtu. K oddlženiu nemocníc došlo v rokoch 2004 – 2006 (Veriteľ vo výške 673 mil. eur), v roku 2009 (vo výške 130 mil. eur) a v roku 2011 (vo výške 310 mil. eur). Oddlženiu by však mali predchádzať konkrétne snahy na zamedzenie rastu dlhu, čo sa však v praxi nedeje.

   Dlhy nemocníc sa už dlhodobo neriešia systémovými opatreniami a preto dochádza k cyklickým potrebám oddlženia, čo negatívne vplýva na vývoj verejných financií. Zákon o postupnom navyšovaní platov zdravotníckych zamestnancov z roku 2011 tomuto stavu neprispel, pretože osobné náklady predstavujú najväčšiu časť prevádzkových nákladov nemocníc. Okrem toho aj zlý technický stav nemocníc prispieva k nehospodárnej prevádzke nemocníc. Riešenie tohto stavu sa ponúkalo v histórii Slovenska až dva krát a to formou transformácie nemocníc na akciové spoločnosti. Prvé snahy boli zahájené Rudolfom Zajacom, v ktorých pokračoval Ivan Uhliarik, avšak v ani jednom prípade sa zákon nepodarilo presadiť do úspešného konca. Vplyvom transformácie by sa na nemocničné zariadenia vzťahoval obchodný zákon, na základe čoho možno vplývať na efektívne hospodárenie nemocníc. V prípade zadlžovania nemocníc by totiž mohlo dôjsť až k ich bankrotu, čo na ne vyvíja tlak k efektívnemu hospodáreniu a lepšiemu účtovníctvu. Manažment by na seba navyše prebral trestnoprávnu zodpovednosť, zatiaľ čo na štátne zariadenia sa tieto obmedzenia nevzťahujú a nepreberajú na seba klinickú a ani hospodársku zodpovednosť (HPI, 2011).

Lepšie hospodárenie v nemocniciach malo priniesť aj zavedenie DRG mechanizmu (systém platby za diagnózu), na ktorom údajne pracuje ÚDZS od roku 2011, a spustený mal byť v roku 2016, ale jeho skutočná realizácia je v nedohľadne, najmä nečinnosťou Ministerstva zdravotníctva. Slovensko je jedinou krajinou v EU, v ktorej DRG nie je zavedený.

Mnohé menšie nemocnice prešli spod správy VÚC pod správu súkromných spoločností:

Vlastníctvo sa najvýraznejšie zmenilo v rámci decentralizácie, v roku 2003, keď vlastníctvo väčšiny štátnych zdravotníckych zariadení prešlo na úroveň samosprávnych krajov a obcí. Iba veľký typ nemocníc (tzv. nemocnice III. typu), fakultné nemocnice a vysoko špecializované zariadenia zostali pod správou ministerstva zdravotníctva. V poslednom desaťročí zaznamenali významný vstup súkromných hráčov do nemocníc. Najvýznamnejšou sieťou slovenských nemocníc je Svet zdravia (Banská Štiavnica, Humenné, Michalovce, Partizánske, Rimavská Sobota, Rožňava, Spišská Nová Ves, Svidník, Trebišov, Vranov nad Topľou, Žiar nad Hronom, pracoviská Medzilaborce a Stropkov), ktorú vlastní finančná skupina Penta. Ďalšími významnými hráčmi na trhu súkromných nemocníc sú Agel (Komárno, Zvolen, Levoča, Krompachy), Unipharma (Bánovce nad Bebravou, Handlová, Košice-Šaca), Medirex (Malacky) a ďalšie.

   Napriek vstupu súkromného sektora do ústavnej zdravotnej starostlivosti, štát v roku 2013 vlastnil 32 % podiel nemocníc – je vlastníkom najväčších poskytovateľov nemocničnej zdravotnej starostlivosti, vrátane univerzitných nemocníc, špecializovaných nemocníc (kardio-ústavy a onko-ústavy) ako aj takmer všetkých psychiatrických nemocníc a sanatórií. Z pohľadu vlastníctva je 36 % zariadení v súkromnom vlastníctve, 14 % má zmiešané vlastníctvo, 9 % je vo vlastníctve kraja a 3 % v rukách miest. Podľa počtu postelí je však v rukách štátu až 53 % (Pažitný a kol. 2014). Typická všeobecná nemocnica na Slovensku má viac než 40 rokov, je podkapitalizovaná, v strate a tiež v zlom technickom stave. (Pažitný a kol., 2014). Najvyššie dlhy vykazujú univerzitné a fakultné nemocnice, pričom z akciových spoločností je v strate len Letecká vojenská nemocnica. V štátnych nemocniciach je počet ukončených hospitalizácií značne nižší než v ostatných nemocniciach.

   Z pohľadu efektívnosti sa od roku 2002 do roku 2012 mierne zvýšilo využitie postelí na úroveň 70 %. Počet postelí sa za 10 rokov znížil o viac ako 9 000. Zásadne sa však znížil počet postelí na 1 lekárske miesto z 7,2 na 5,3. Znamená to, že počet postelí klesá oveľa rýchlejšie ako počet lekárov.  

Šiestimi nariadeniami vlády (z roku 2005, 2006, 2007, 2009, 2011 a 2012) sa najprv stanovila minimálna sieť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (PZS) a neskôr aj koncová sieť nemocníc, ktorá pozostáva výlučne zo štátnych fakultných a univerzitných nemocníc.

Popri nemocniciach s lôžkami existujú samostatné polikliniky alebo polikliniky ako súčasť nemocníc:

   Najviac súkromných polikliník s lekárenskou službou bez nemocničnej starostlivosti pripadá na Bratislavský (74 na 100 000 obyvateľov), Žilinský (35) a Prešovský kraj (28). Celkovo sa v týchto poliklinikách nachádza približne 9% všetkých ambulancií na Slovensku (približne 1 300 ambulancií). 73%-ný trhový podiel tohto trhu na Slovensku patrí poliklinikám ProCare, wesper, Ružinovskej poliklinike, Žilpo a Medcentrum. Najväčšia sieť polikliník ProCare má na rozdiel od ostatných regionálny presah – Bratislavský, Nitriansky, Banskobystrický a Košický kraj.

Zdroj:

10 rokov reformy zdravotníctva (dokument HPI)