slovenské zdravotníctvo

Reforma v slovenskom zdravotníctve 01

Už v roku 2001 som intuitívne tušil, že so slovenským zdravotníctvom nie je niečo v poriadku. A bolo to len dva roky pred spustením veľkej reformy iniciovanej ministrom Zajacom. Reforma bola nutná, pretože v zdravotníctve sa strácali nepredstaviteľné finančné prostriedky. Nasledujúce citácie sú z článku Reformné procesy v zdravotníctve – obdobie rokov 200-2012 od Dušana Zachara z Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy INEKO, a priblížia čitateľovi pomerne podrobne, čo sa za toto obdobie v slovenskom zdravotníctve udialo. Na konci každého obdobia sa pokúsim pridať aj môj pohľad na problematiku.

* Nevýrazné obdobie (ne)hľadania cesty – roky 2000–2002

Nekonečný “dočasný” zákaz exekúcií v zdravotníctve

Dávala sa záplata na záplatu, ale diera sa napriek tomu nezmenšovala, ba práve naopak, dlh každým mesiacom narastal o viac ako 700 miliónov korún, pričom jeho celková výška predstavovala vyše tretiny ročných výdavkov na zdravotníctvo.

V júli 2001 schválila Národná rada Slovenskej republiky (NR SR) novelu Exekučného poriadku, ktorej oficiálnym cieľom bolo vylúčením majetku zdravotníckych zariadení a zdravotných poisťovní z exekúcií na obdobie 6 mesiacov zastaviť únik finančných zdrojov určených na bežnú prevádzku zdravotníckych zariadení. Išlo však predovšetkým o zabránenie definitívneho kolapsu slovenského zdravotníctva a získanie časového priestoru na zabezpečenie približne 9,5 mld. Sk z privatizácie pre zdravotníctvo. Z exekúcií boli vylúčené finančné prostriedky na účtoch zdravotných poisťovní získané z poistného na zdravotné poistenie, finančné prostriedky na účtoch zdravotníckych zariadení, ktoré boli určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, majetok zdravotných poisťovní a zdravotníckych zariadení, bez ktorého by nemohli plniť svoje úlohy, ak bol obstaraný z prostriedkov verejného zdravotného poistenia, lieky a zdravotnícke pomôcky.

V decembri 2001 nasledovala ďalšia novela, ktorá predĺžila zákaz exekúcií v zdravotníctve do konca roku 2002, a tak veriteľom zdravotných poisťovní a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti zabránila vymáhať si svoje pohľadávky prostredníctvom súdnych exekútorov. Novela vznikla predovšetkým kvôli najväčšej štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovni (VšZP), ktorá dlhovala lekárňam za lieky vyše 6 mld. Sk a objem jej záväzkov voči lekárom a nemocniciam za ich výkony presahoval 1 mld. Sk. Zámerom novely bolo opätovné zabránenie definitívnemu rozpadu financovania zdravotníctva v SR.

V novembri 2002 poslanci NR SR opätovne predĺžili zákaz exekúcií majetku zdravotníckych zariadení a zdravotných poisťovní, a to z obdobného dôvodu ako roky predtým – zabránenie ohrozeniu poskytovania zdravotnej starostlivosti v dôsledku možných exekučných rozhodnutí a získanie času na oddlženie zdravotných poisťovní a zdravotníckych zariadení. MZ SR plánovalo v priebehu roka 2003 zákaz exekúcií zrušiť.

No neprešlo veľa času a už v decembri 2004 bolo v parlamente prijaté obmedzenie exekúcií v zdravotníctve o ďalší rok. Do konca roku 2005 tak boli pred exekúciami znovu chránené tak zdravotnícke zariadenia, ako aj zdravotné poisťovne. MZ SR zdôvodňovalo potrebu prijatia tejto úpravy tým, že zdravotnícke zariadenia a zdravotné poisťovne sa mali transformovať do konca roku 2006, resp. u poisťovní do konca júna 2005 na akciové spoločnosti, a tak by boli od januára 2005 práve v procese transformácie veľmi zraniteľné. Riešenie ich záväzkov ešte nebolo dokončené, čo bolo ďalším dôvodom, prečo MZ SR považovalo za účelné dočasne obmedziť možnosť exekúcie ich majetku. Tvrdé rozpočtové obmedzenia sa mali začať uplatňovať až od momentu ich transformácie na akciové spoločnosti. V tomto časovom období malo zároveň prísť aj k ich definitívnemu oddlženiu.

Od začiatku roka 2006 už nemali byť pred exekúciami chránené žiadne zdravotnícke zariadenia. Po nástupe vlády R. Fica však v septembri 2006 poslanci schválili ochranu štátnych, krajských, obecných a transformovaných neziskových zdravotníckych zariadení pred exekúciami, a to do konca roku 2007. Zamedzením exekúcií sa mali ochrániť jednotlivé zadlžené zariadenia pred zatváraním, a tým zachovať dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre občanov. Ústavný súd SR však ešte v decembri 2006 pozastavil účinnosť ustanovení týkajúcich sa ochrany pred exekúciami, keďže norma zaviedla nerovnakú mieru ochrany vlastníckeho práva v závislosti od právnej povahy vlastníka – súkromné zdravotnícke zariadenia nemali legislatívnu ochranu pred exekúciami. Nakoľko vyňatie nemocníc spod exekúcií malo trvať do konca roka 2007, dokedy Ústavný súd SR nestihol vydať rozhodnutie vo veci, nakoniec konanie zastavil. Pripomenul však svoje rozhodnutie z roku 2000, kedy konštatoval protiústavnosť ochrany nemocníc a zdravotných poisťovní pred exekúciami.

Zákazom exekúcií sa znevýhodňovala jedna skupina veriteľov, čo vytváralo nerovnosť medzi zmluvnými partnermi. Nemožnosť veriteľa efektívne si uplatniť svoje pohľadávky predstavuje deformáciu trhového prostredia a nemotivuje dlžníkov k racionálnemu a efektívnemu hospodáreniu (tzv. morálny hazard). To sa ešte zvýrazňovalo neustálym predlžovaním zákazu exekúcií. Týmto znovunastoľovaním tzv. mäkkých rozpočtových obmedzení sa chtiac-nechtiac podporovala korupcia, neefektívne nemocnice a narastanie dlhov, čo iba prehlbovalo agóniu slovenského zdravotníctva. Exekúcie, príp. bankrot sú štandardné trhové prvky pomáhajúce oddeliť dobre hospodáriace subjekty od tých stratových a zadlžených, čo má vplyv na správne nastavenie motivácií a udržateľnosť systému.

Morálny hazard znamená také riskantné chovanie, kedy sa riskujúca strana spolieha na to, že prípadné straty neponesie sama, ale že ich bude zdieľať s niekým iným, väčšinou so štátom, teda platcami daní. (zdroj: ivanmiklos.sk)

Komentár:

Slovenské zdravotníctvo šlo po roku 1989 zotrvačnosťou cestou socialistickej ekonomiky. To by mohlo fungovať v čisto štátnej forme ekonomiky, keď sa peniaze zo štátneho rozpočtu prísne prerozdeľujú do konkrétnych rezortov, a kde nie je prakticky možnosť rozkrádania štátnych financií súkromnými firmami. Lekári vychovaní socializmom nemali žiadne skúsenosti v ekonomickej oblasti a v hospodárení so zverenými financiami, boli zvyknutí zverenými prostriedkami plytvať, a bohužiaľ, ako uvidíme v ďalších častiach, nenaučili sa to dodnes, pretože neboli vytvorené k tomu podmienky a neboli k takémuto kroku donútení. Keď si uvedomíme, akým tempom sa zdravotníctvo zadlžovalo (700 miliónov korún mesačne v roku 2000) , je pochopiteľné, že je obrovským problémom pre každú vládu. Keďže podľa socialistických ideí zdravie občanov je hodnotou vyššou, ako materiálne hodnoty, čo by malo v princípe filozoficky aj fakticky platiť tak isto v trhovom hospodárstve, zdravotnícke zariadenia pokračovali v tejto filozofii aj po roku 1989, hoci ekonomické podmienky sa dramaticky zmenili. Zdravotná starostlivosť bola naďalej poskytovaná v plnej miere, ale dlhy začali vznikať voči dodávateľom liekov, zdravotníckeho materiálu, energií apod. V duchu tejto zotrvačnosti vlády nedokázali vymyslieť nič lepšie, ako vzniknuté dlhy sanovať opäť zo štátneho rozpočtu. Aj keď bol naplnený článok 40 Ústavy SR o bezplatnom zdravotníctve, v skutočnosti to nebola pravda, pretože občania zo svojich daní museli vzniknuté dlhy zaplatiť. Platili tak dvakrát, a oveľa viac, ako si boli vedomí.

V každom správne fungujúcom trhovom mechanizme idú neprosperujúce firmy a inštitúcie do krachu. Bohužiaľ z tohto pravidla dostali výnimku banky a tiež zdravotnícke zariadenia. Na začiatku „nekonečného príbehu“ bol zámer sanovať dlhy len na krátke obdobie, ale politici nemali vôbec žiadnu víziu o tom, ako by malo zdravotníctvo fungovať po ekonomickej stránke, takže exekučné amnestie a oddlžovania sa opakovali so železnou pravidelnosťou. Najväčším dlžníkom bola, a stále je Všeobecná zdravotná poisťovňa, ktorá len v roku 2001 dlhovala lekárňam za lieky 6 miliárd korún. Politici si uvedomovali, že takto sa ďalej ísť nedá, mali v pláne exekučné amnestie zastaviť, ale neurobili tak.

Zdroj: Reformné procesy v zdravotníctve – obdobie rokov 200-2012