slovenské zdravotníctvo

Kam miznú peniaze v slovenskom zdravotníctve

01 Úvod

Slovenské zdravotníctvo sa po majetkovom prevrate v roku 1989 potýka stále s väčšími problémami. Ekonomickými, profesnými, ale hlavne morálnymi. Do prvého vážneho kolapsu sa dostalo v období rokov 2000 a ďalej…Do tej doby pravdepodobne fungovalo zotrvačnosťou, organizačne a finančne podľa dovtedy zabehnutých pravidiel, so všetkými pozitívnymi aj negatívnymi javmi, ktoré sa za socializmu v tomto sektore stačili rozvinúť. Ale po liberalizácii cien v ekonomike,  po zavedení trhového mechanizmu nebolo možné, aby negatívne vplyvy kapitalistickej ekonomiky nedopadli aj na taký dôležitý sociálny sektor, akým je zdravotníctvo. Ekonomické povedomie lekárov a prednostov kliník, a zaiste aj občanov a pacientov, ostalo v mantineloch socialistických princípov. Bohužiaľ, vývoj okolo šiel závratným tempom, a zo socialistického národného plánovaného hospodárstva neostal kameň na kameni. Na tieto zmeny sa lekári, ktorí chceli iba vykonávať svoju prácu a naozaj pomáhať chorým, nestačili adaptovať. Doba priala, a stále praje, ekonomickým žralokom a nenásytným privatizérom. Tí sa zorientovali rýchlo a začali tunelovať aj taký sektor, akým je zdravotníctvo.

Dnes už vieme, že slovenské zdravotníctvo je v žalostnom stave, napriek neustálym vyhláseniam zo strany vlády a často sa meniacich ministrov zdravotníctva. Svedčí o tom aj údaj Eurostatu z roku 2013, podľa ktorého sa dalo predísť 11 000 úmrtiam včasnou a správne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou. Neviem, ako vznikla táto tabuľka, pretože ak má obsahovať relevantné dáta, musela čerpať z veľmi konkrétnych zdrojov, lekárskych správ a hlásení, čo v reálnom živote predstavuje množstvo konkrétnych ľudských osudov, tragédií a osudov pozostalých. Za každým takýmto úmrtím je ľudský príbeh, žiaľ a nespokojnosť príbuzných. Ak má byť táto štatistika naozaj relevantná, každý takýto prípad si zasluhuje pozornosť verejnosti a každý takýto prípad by mal logicky končiť na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a následne na súde. Ale počet sťažností podaných ročne na tento úrad nezodpovedá tejto štatistike, nehovoriac o súdnych žalobách či trestných oznámeniach. Je celkom možné, že v mnohých prípadoch pozostalí ani nie sú informovaní, že ich príbuzný zomrel smrťou, ktorej sa dalo predísť. Iní zosnulí zas nemajú príbuzných.

Vyzerá to ale tak, že úmrtia, ktorým sa dalo predísť, sú súčasťou zdravotníctva v každom štáte, niečo ako „povolené straty“ na vojenskom cvičení s ostrou muníciou. Prečo zlyháva zdravotníctvo v takom až desivom počte prípadov (veď v Nemecku to bolo v r.2013 cca 90 000 úmrtí, vo Veľkej Británii 63 000, vo Francúzsku 43 000 atď. – spolu v celej EU takmer 600 000 úmrtí) aj vo vyspelých západných krajinách, neviem. Prečo sa to deje na Slovensku, to je otázka. Ministri zdravotníctva sa permanentne sťažujú na nedostatočný rozpočet, tak isto štátne nemocnice; lekári a zdravotné sestry zas na slabé finančné ohodnotenie ich práce, na limity zo strany zdravotných poisťovní a nedostatočné bodové ohodnotenie výkonov, nadmernú administratívu; orgány, ktoré majú do toho ešte čo hovoriť, ako napr. VÚC, na nedostatočné kompetencie a zviazané ruky; poisťovne sú väčšinou ticho a kričia iba v prípade, ak sa siaha na ich zisk, ktorý si vysúdili na arbitráži. A na konci tohto „potravinového reťazca“ je pacient, ktorý je vyciciavaný povinnými zdravotnými odvodmi (ktoré majú pokryť výkony zdravotných poskytovateľov preplácané poisťovňami) a daňami (ktoré majú pokryť náklady na prevádzku štátnych zdravotných zariadení). Ročne sa do zdravotníctva naleje približne 4,5 až 5 miliárd €. A údajne sa rozkradne štvrtina až tretina. Zdravotníctvo je na Slovensku v hlbokej kríze. Ale je táto kríza čisto ekonomického charakteru? Príčiny sú oveľa hlbšie, dá sa povedať „ľudské“. A tou príčinou je žalostná morálka všetkých zúčastnených.

História sa opakuje. A kto ju nepozná a nepoučí sa z nej, musí ju prežiť znova. Takmer pred sto rokmi  Tomáš Baťa povedal: „Přelom hospodářské krize? Nevěřím v žádné přelomy samy od sebe. To čemu jsme zvyklí říkat hospodářská krize, je jiné jméno pro mravní bídu. Mravní bída je příčina, hospodářský úpadek je následek. V naší zemi je mnoho lidí, kteří se domnívají, že hospodářský úpadek lze sanovat penězi. Hrozím se důsledku tohoto omylu. V postavení, v němž se nacházíme, nepotřebujeme žádných geniálních obratů a kombinací. Potřebujeme mravní stanoviska k lidem, k práci a veřejnému majetku. Nepodporovat bankrotáře, nedělat dluhy, nevyhazovat hodnoty za nic, nevydírat pracující.“

Zmenilo sa za tých sto rokov v našej krajine niečo k lepšiemu?