Kam miznú peniaze v slovenskom zdravotníctve

02 Trocha histórie

Zdroj: Reformné procesy v zdravotníctve – obdobie rokov 2000-2012 (dokument HPI)

Dokument je veľmi obsiahly, a podrobne z neho citovať by čitateľa určite otrávilo. Koho naozaj zaujíma vývoj zdravotníctva na Slovensku podrobnejšie, pustí sa do jeho čítania sám. V mojich článkoch ide skôr na to, upozorniť slovenských občanov na mnohé skutočnosti, ktoré doviedli slovenské zdravotníctvo do takého stavu, v akom je dnes. Najviac nás ale budú zaujímať konkrétne fakty a čísla.

Po roku 1989 sa ekonomická situácia v zdravotníctve postupne zhoršovala. V júli 2001 schválila NR SR novelu Exekučného poriadku, ktorým sa z exekúcií vylúčil majetok zdravotníckych zariadení a zdravotných poisťovní na 6 mesiacov. Počas tohto obdobia sa malo tak zabrániť kolapsu slovenského zdravotníctva a dotovať ho približne 9,5 miliardami z privatizácie.

V decembri 2001 ďalšia novela, ktorá predĺžila zákaz exekúcií do konca roka 2002. Bolo to najmä kvôli VšZP, ktorá v dlhovala lekárňam na liekoch vyše 6 miliárd slovenských korún a lekárom a nemocniciam za výkony viac ako 1 miliardu.

Nakoľko na Slovensku to funguje tak, že ekonómovia a politici nič neplánujú dopredu, čo by sa malo týkať služby občanov, (plánujú v prvom rade svoj osobný prospech), nezvažujú budúce riziká a dopady na občanov a spoliehajú sa na to, že problém sa vyrieši sám od seba, nevymysleli nič iné, ako opäť posunúť „exekučnú amnestiu“ ďalej do budúcnosti a žiť naďalej na dlh.

Tak v novembri 2002 znova poslanci NR SR predĺžili zákaz exekúcií, s tým, že v priebehu roka 2003 malo MZ zákaz zrušiť. Ale ľahko sa rozdávajú cudzie peniaze, v tomto prípade peniaze daňových poplatníkov, a tak v decembri 2004 sa termín predĺžil o ďalší rok.

Od začiatku roka 2006 nemali byť pred exekúciou chránené žiadne zdravotnícke zariadenia, ale po nástupe R.Fica do vlády v septembri 2006 poslanci schválili ochranu štátnych, krajských, obecných a transformovaných neziskových zdravotníckych zariadení. Ústavný súd však účinnosť tejto ochrany pozastavil, nakoľko znevýhodňovala súkromné zdravotnícke zariadenia. Nestihol však vydať rozhodnutie do konca roka 2007, kedy mala zaniknúť aj ochrana nemocníc, takže konanie nakoniec zastavil.

V takejto situácii sa od roku 2002 snažil minister R.Zajac o zavedenie reformy zdravotníctva. Vonkajší dlh systému voči dodávateľom vtedy dosahoval takmer 30 mld. korún, pričom vnútorný (t.j. napr. morálne opotrebenie techniky, zariadení a budov) presahoval 50 mld. korún. Slovenské zdravotníctvo bolo verejnosťou vnímané ako jedna z najproblémovejších oblastí a ako odvetvie s najvyššou mierou korupcie v spoločnosti. Pažitný a Zajac v roku 2001 odhadovali výšku úplatkov v zdravotníctve, tzv. neformálne platby, na úrovni 12 mld. korún.

Dzurindova vláda sa vo svojom Programovom vyhlásení zaviazala, že prijme také opatrenia, aby od roku 2004 už nedochádzalo k tvorbe nového dlhu v zdravotníctve.

Zajacova reforma mala obsahovať stabilizačné, systémovú sieťovú etapu.

   Stabilizačná fáza mala zastaviť rast dlhu a predstavovala najmä zavedenie paušálnych poplatkov (nechválne známe „zajacove dvadsaťkorunáčky“ za návštevu ambulancie), ale aj poplatky za pobyt v nemocnici (50 Sk/deň), v kúpeľoch (50-220 Sk/deň v závislosti od diagnózy), návšteva pohotovosti alebo poskytnutie lekárskej služby prvej pomoci (60 Sk), vydanie lieku na lekársky predpis (20 Sk), zdravotnícka doprava sanitkou (2 Sk/km). Minister Zajac tak síce zastavil narastanie dlhu tým, že chýbajúcimi financiami zaťažil samotných pacientov, ktorí spolu so zdravotným poistným začali platiť aj priamo u lekára. Odštartoval tým ešte väčšiu korupciu, akú zdravotníctvo zdedilo zo socialistických čias a vychoval tak generáciu lekárov, ktorí v kreativite vo sfére poplatkov sami preukázali skutočne veľké nadanie.

   Minister očakával od zavedenia paušálnych poplatkov najmä obmedzenie nadmernej spotreby zdravotníckych služieb, liekov a zdravotníckych pomôcok a sťaženie zneužívania systému. Poplatkami chcel jednak obmedziť korupciu (v duchu filozofie: ak si niečo platím, nebudem ešte aj podplácať), jednak znížiť výdavky nemocníc, zvýšiť zodpovednosť pacienta za vlastné zdravie a docieliť, aby si občania uvedomovali, že v zdravotníctve nič nie je zadarmo, že každá služba má svoju cenu. Poplatky mali podľa ministra motivovať pacienta, aby začal od poskytovateľov zdravotnej starostlivosti požadovať kvalitné služby, za ktoré si čiastočne priamo zaplatil. Rudolf Zajac uznal, že zavedenie poplatkov nebolo systémové riešenie. Bolo to podľa neho stabilizačné opatrenie, ktoré malo pomôcť zmierniť neustále narastanie dlhu. Začať reformu zdravotníctva od pacienta bolo podľa slov ministra Zajaca “technicky najjednoduchšie”.

   Po uskutočnení stabilizačných opatrení prišli na rad systémové a sieťové opatrenia. Bola schválená šestica reformných zdravotníckych zákonov s účinnosťou od 1. januára 2005.