slovenské zdravotníctvo

Kritické myslenie 02

Tom Philips v knihe Pravda ďalej popisuje prevažne klamstvá uverejnené v tlači, ktoré ale na určitý čas určovali verejnú mienku obyvateľstva, a ktoré mali často dopad na vývoj historických udalostí.

   Nezdá sa vám príklad s hodinami ako ušitý na mieru javom, ktoré sa dejú (nielen) posledný rok v spoločnosti, najmä v súvislosti s covidom? Mnoho informácií, meniacich sa rýchlo v čase, často protirečivých, napriek tomu pre ľudí uveriteľných a dôveryhodných v rôznej miere. Veda je plná omylov a protirečení, hoci sa nám to na prvý pohľad nezdá. Ako to? Veď pozitívne a overiteľné výsledky vedy vidíme na každom kroku. Bez aplikovanej vedy by sme nesvietili elektrinou, nejazdili automobilmi, nemali ústredné vykurovanie, leteckú a námornú dopravu, automatizované výrobné linky…tisíce vecí každodennej potreby nás o tom presviedčajú. Na poli priemyslu je to zaiste pravda, Horšie je to už v takých vedných odboroch, ako je medicína, alebo spoločenské vedy (sociológia, filozofia), hoci práve experimenty sociálnych psychológov priniesli veľmi presvedčivé, hoci o ľudskej povahe vypovedajúce nelichotivé, poznatky (Milgramov experiment, Stanfordský väzenský experiment)

   Tak sa pozrime podrobnejšie, prečo sa vo svojich záveroch a úsudkoch mýlime, a prečo niekedy nie je v našich silách pravdu jednoducho odhaliť.

… Klamári klamú a táraji tárajú. To nie je nič nezvyčajné. Mali by sme si však položiť oveľa zaujímavejšiu otázku ako len tú, prečo ľudia klamú (to sa bude diať vždy). Prečo niektoré lži pretrvajú? Prečo sa napriek všetkej tej vyznávanej úcte k pravde a štruktúram, ktoré sme si ako spoločnosť vytvorili na identifikáciu a vykorenenie nepravdy, niektoré falošné informácie považujú za všeobecne platné? Inými slovami, ako je možné, že sa tlčhuby tak ľahko zbavia zodpovednosti za šírenie bludov?

Okrem „numerickej“ výhody oproti pravde existujú isté štrukturálne dôvody, pre ktoré majú klamstvá navrch. Predstavíme si sedem hlavných spôsobov, ako sa šíria a uchovávajú nepravdy.

Bariéra vynaloženého úsilia

S touto bariérou sa stretnete, keď relatívna náročnosť zisťovania pravdy ohľadom nejakej veci preváži jej zjavnú dôležitosť. Dôležité je, že bariéra vynaloženého úsilia sa týka oboch strán – dá sa aplikovať na veci, ktoré by malo byť relatívne jednoduché overiť, ale sú také triviálne, že sa na to každý vykašle, ako aj na veci, ktoré sú zjavne veľmi dôležité, ale zároveň je nesmierne ťažké overiť ich. Prieskumníkom zo šestnásteho storočia prešlo tvrdenie o obroch žijúcich v Patagónii vysokých vyše troch metrov, a to z rovnakého dôvodu, ako keď vám v životopise prejde mierne prikrášlená známka celkového prospechu na maturitnom vysvedčení z chválitebný na výborný. Áno, niekto by to mohol skontrolovať, ale aká je šanca, že sa tým bude zapodievať?

Práve toto vedia ostrieľaní táraji akosi inštinktívne. Je jednoducho neúčinné vymýšľať si nepravdy, ktoré budú podliehať podrobnému skúmaniu. Talentovaný klamár vykonštruuje svoje klamstvá, veľké i malé, práve na opačnej strane bariéry vynaloženého úsilia.

Informačné vákuá

Sme presvedčení o tom, ako pravda a klamstvo odjakživa súperia. Jedným z účinkov bariéry vynaloženého úsilia je však to, že pravda sa boja zvyčajne ani len nezúčastní. Na svete je toľko vecí, o ktorých nemáme ani šajnu. A keďže nemáme všetky informácie, máme tendenciu strácať ostražitosť, ak sa objaví niečo, čo je údajne dôležitá informácia – aj keď niet žiadneho oprávneného dôvodu, prečo jej veriť.

To všetko súvisí s kognitívnym skreslením známym pod názvom „kotvenie“ – ide o tendenciu nášho mozgu chytiť sa prvej informácie, ktorú o niečom získame, a pripisovať jej väčšiu dôležitosť ako čomukoľvek inému. Pokiaľ o niečom neexistujú dobré informácie, vždy sa nahrnú nekvalitné informácie, aby vyplnili prázdnotu – a obvykle sa stáva, že už nimi nič nepohne, hoci sa nakoniec objavia lepšie informácie.

Opakovanie nezmyselného tvrdenia

Nikto z nás sa nedokáže zorientovať vo všetkom sám. Všetci sa musíme spoliehať na iných, ktorí nám informácie sprostredkujú. To je dobre – spoločnými silami sa dokážeme dozvedieť o svete oveľa viac, ako keby sme sa o to pokúšali samostatne. No má to aj isté nevýhody. Veľkou nevýhodou je napríklad opakovanie nezmyselného tvrdenia. To znamená, že sa opakuje pofidérna informácia, no namiesto odhalenia pravdy (niekto len niečo papagájuje a nepridáva žiadnu dôveryhodnosť danému tvrdeniu) sa to považuje za potvrdenie presnosti pôvodnej ošemetnej informácie. Ak sa to deje príliš dlho, problém sa prehĺbi. Nejde už len o opakujúce sa tvrdenie, v konečnom dôsledku sa vo vedomí zakorení až do takej miery, že ľudia začnú prispôsobovať svoje slová nepravdivým faktom – každý predsa vie, že to je pravda, preto ak hľadíte priamo na dôkazy, ktoré svedčia o nepravdivosti tvrdenia, pravdepodobne si myslíte, že si musíte dať vyšetriť zrak.

Takže osoba A povie osobe B nepravdivú informáciu – a potom ju povie aj osobe C. Osoba C pochybuje, no potom jej to povie aj osoba B, takže osoba C ju interpretuje ako sekundárny zdroj a presvedčí ju to. Osoba C beží povedať túto vzrušujúcu novinku osobe D, pričom osoba D to povie osobe A, ktorá to bude chápať ako potvrdenie, že od začiatku mala pravdu. Medzitým tú istú vec od rôznych ľudí počuli osoby E, F, G, H a I – a stala sa všeobecne akceptovanou. V tomto bode sa osoba J nesmelo spýta: „Sme si tým naozaj istí?“ Zvyšní písmenká abecedy ju však okamžite označia za heretika.

Uveďme si známy príklad. Noviny skopírujú určitý údaj z Wikipédie a na Wikipédii sa potom uvedie táto citácia ako dôkaz o pravdivosti údaja.

Túžba po tom, aby to bola pravda

Existuje celý rad vecí, ktorými nám náš mozog znemožňuje vypátrať rozdiel medzi pravdou a nepravdou. Majú rôzne odborné názvy, o ktorých ste už pravdepodobne počuli – „motivované odôvodnenie“ alebo „potvrdzujúca zaujatosť“ – ale všetky v podstate spočívajú v tom, že keď chceme niečomu veriť, medzi hlavné priority nášho mozgu nepatrí zistiť, či to je, alebo nie je pravda. V skutočnosti veľmi nezáleží na tom, či je to niečo, čo podporuje náš politický postoj, čo sa zhoduje s našimi predsudkami alebo je to len bežné zbožné prianie typu „možno som vyhral lotériu v Španielsku, aj keď som sa jej nikdy nezúčastnil“. Naradostene prídeme s falošnými dôvodmi, aby sme aj tomu najbizarnejšiemu tvrdeniu pripísali dôveryhodnosť, vyberáme si iba dôkazy, ktoré ho podporujú, zatiaľ čo bezstarostne ignorujeme obrovskú kopu dôkazov, podľa ktorých je to hlúposť.

Pasca ega

Aj keď sú klamstvá odhalené, pravde často stojí v ceste niečo, čo sa šíri tak ľahko ako lži, ktoré „sa obuli ako prvé“ – jednoducho neradi priznávame vlastné omyly, Nášmu mozgu sa to nepáči a veľa druhov kognitívneho skreslenia nás odrádza od toho, aby sme sa priznali, že sme to pohnojili. A ak si uvedomujeme, že sme podľahli falošnej informácii, je tu celá škála sociálnych tlakov, ktoré nás nútia zatĺkať. Keď nás už majú kraviny v hrsti, nehrnieme sa do toho, aby sme sa oslobodili z ich zovretia.

Ľahostajnosť

Aj keď existuje možnosť vzoprieť sa nepravde, nie vždy sa na to podujmeme. Možno si myslíme, že jednoducho nie je dôležité, či je niečo pravda, alebo nie (najmä ak sa nám tá lož páči). No rovnako si môžeme myslieť, že naliehať je neúčinné, a tak sa ani neobťažujeme. Možno sme presvedčení o tom, že klamanie je také rozšírené, že nás to uspokojí a jednoducho sa vzdáme. A možno sa domnievame, že…nuž, ak to robia všetci, mali by sme pristúpiť na túto hru aj my. Všetky spomínané postoje sú pochopiteľné, ale nesprávne.

Nedostatok predstavivosti

Možno jednou z najväčších výhod nepravdy je jednoducho to, že nerozumieme tým nespočetným a prekvapujúcim spôsobom, ako sa môže prejaviť. To dáva zmysel – koniec koncov, musíme žiť s vedomím, že väčšina informácií, ktoré sa k nám dostávajú, sú pravdivé, inak by sme sa ponorili do búrlivého sveta paranoje. Ale to nás môže viesť k postoju radikálne podceniť pravdepodobnosť, že niečo nemusí byť pravda. Predpokladáme, že ak si niečo prečítame v správach, je to pravda. Myslíme si, že ak niekto vyzerá dôveryhodne, nesnaží sa nás okabátiť. Ak viacero svedkov tvrdí, že čosi videli, niečo na tom musí byť. Žiadny z týchto predpokladov nie je taký spoľahlivý, ako si možno myslíme.

V zásade sme len nevenovali dostatočnú pozornosť tematike klamstva. Neskúmame ho, nehovoríme o ňom, a tak ho nie vždy rozpoznáme, keď mu stojíme zoči-voči…