Reforma v slovenskom zdravotníctve 05
So značnou nedôverou a nevôľou prijímali reformu zdravotníctva i mnohí zdravotníci, ktorí sa báli straty svojich istôt, ktoré však boli systémovo neudržateľné. Vtedajší generálny sekretár Slovenskej lekárskej komory Eduard Kováč (2006) nazýval reformu zdravotníctva reálnym problémom. Občania podľa neho platili viac a dostávali menej a zdravotníci dostávali menej a museli vykonať viac. Bol tiež názoru, že pôvodné strategické zámery reformy zdravotníctva sa nenaplnili a reformátori nevnímali realitu, pričom ani reformná legislatíva nebola profesionálne zvládnutá.
Napriek vyššie uvedenému nie práve lichotivému hodnoteniu však treba konštatovať, že reforma zdravotníctva z dielne Rudolfa Zajaca a jeho úzkeho reformného tímu bola doposiaľ najkomplexnejšou systémovou zmenou slovenského zdravotníctva, pričom pozitíva a prínosy výrazne prevažovali. To je možné ilustrovať aj na výsledkoch prieskumu v zdravotníctve nezainteresovaných odborníkov (väčšinou ekonómov).
* Obdobie deformy – roky 2006–2009
Fico najskôr zrušil niektoré paušálne poplatky (tzv. 20-korunáčky), politicky ovládol Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, zastavil transformáciu štátnych zdravotníckych zariadení na akciové spoločnosti, zakázal zisk zdravotným poisťovniam, začal zvýhodňovať štátnych poskytovateľov a poisťovne pred súkromnými a zavádzal mäkké rozpočtové pravidlá (ochrana pred exekúciami a oddlžovanie štátnych poskytovateľov).
Od septembra 2006 boli zrušené paušálne poplatky (zavedené v roku 2003) vo výške 20 Sk za návštevu lekára (ambulantná starostlivosť) a 50 Sk za deň hospitalizácie v nemocnici (ústavná starostlivosť). Od októbra 2006 bol znížený poplatok za spracovanie receptu z 20 Sk na 5 Sk. Ostatné poplatky zostali zachované (60 Sk za návštevu pohotovosti), za lekárom indikovaný pobyt v kúpeľoch (50 až 220 Sk/deň) a 2 Sk/km za dopravnú službu (mimo záchrannej služby). Štát mal kompenzovať výpadok poplatkov lekárom zvýšením kapitačných platieb, resp. mesačných objemov (limitov) zdravotnej starostlivosti a nemocniciam dofinancovaním cez zdravotné poisťovne. Zámerom bolo znížiť finančnú zaťaženosť osôb, ktorým sa poskytuje zdravotná starostlivosť. V skutočnosti však relatívne nízke poplatky neohrozovali sociálnu situáciu väčšiny občanov. Vláda ich preto mala ponechať a pomôcť sociálne najslabším ľuďom vyrovnať sa s nimi. Namiesto toho štát cez zdravotné poisťovne kompenzoval vyššími platbami výpadok poplatkov lekárom a nemocniciam. Zrušenie poplatkov znovu posilnilo ilúziu bezplatného zdravotníctva a prispelo k nárastu zbytočných návštev u lekára, nadmernej spotreby, ako aj dlhu.
Novelou zákona o zdravotnej starostlivosti z decembra 2007 sa ako podmienka návštevy špecialistu zaviedli povinné odporúčacie (tzv. výmenné) lístky od všeobecného lekára. Odporúčacie lístky od praktického lekára sa nevyžadovali pri akútnych stavoch, v prípadoch následnej liečby tej istej diagnózy a dispenzarizácie a pri návšteve stomatológa, gynekológa a pediatra. Neskôr sa tento okruh rozšíril o psychiatra a očného lekára v prípade predpísania okuliarov.
Zavedením povinných odporúčacích lístkov sa pre obyčajného pacienta znížila dostupnosť špecializovanej ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Výmenné lístky zvýšili časovú, ako aj finančnú záťaž pacientov i lekárov. Pacienti boli nútení vycestovať k svojmu všeobecnému lekárovi a s jednou diagnózou museli zbytočne čakať často v infekčnom prostredí minimálne dvoch čakární, čo pre pracujúceho znamenalo niekoľkonásobné zvýšenie nákladov v porovnaní so zrušeným systémom paušálnych poplatkov. Praktickí lekári boli zas vystavení administratívnej záťaži, čím sa skracoval čas, ktorý mohli venovať na ošetrenie ďalších pacientov, ktorí by napríklad nepotrebovali ísť k špecialistovi.
Ešte na sklonku roka 2006 poslanci NR SR schválili novelu zákona o zdravotných poisťovniach a dohľade nad zdravotnou starostlivosťou, ktorou umožnili vláde odvolať predsedu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou z akýchkoľvek dôvodov. Dovtedy to bolo možné len z taxatívne uvedených vážnych dôvodov. Hneď 9 dní po nadobudnutí účinnosti novely bol vládou odvolaný dovtedajší predseda ÚDZS a vymenovaný nový, člen najsilnejšej vládnej strany. Kritici označovali toto opatrenie ako účelové a motivované na politické a mocenské ovládnutie jediného nezávislého kontrolného a regulačného úradu v sektore zdravotníctva.
Komentár:
Čo jedna vláda začala, druhá zrušila. Fico síce zrušil niektoré poplatky, ale bol to iba populistický krok, pretože zrušil aj odštátnenie nemocníc, čím umožnil ďalšie narastanie dlhu v zdravotníctve. Nič sa vlastne nevyriešilo. Podľa autora článku paušálne poplatky natoľko nezaťažovali obyvateľstvo, že ich bolo nutné rušiť, a údajne zrušenie paušálnych poplatkov malo za následok zvýšenie návštev pacientov v ambulanciách. Tieto dve úvahy sú v protiklade, pretože ak by poplatky niektorých pacientov finančne nezaťažovali, nenastal by po ich zrušení ani nárast návštev ambulancií. Realita bola skôr taká, že určitá časť obyvateľstva, pod hranicou chudoby, si počas zavedenia poplatkov nemohla dovoliť návštevy v takej miere, ako po ich zrušení. Zavedením odporúčacích lístkov sa skôr zvýšila byrokracia systému, čo pre mnohých pacientov predstavovalo časovú aj finančnú prekážku, ako je uvedené v článku, takže tým pádom poklesla aj návšteva špecialistov.
Zdroj: Reformné procesy v zdravotníctve – obdobie rokov 200-2012
Celá debata | RSS tejto debaty