slovenské zdravotníctvo

Kritické myslenie 01

Zdá sa, že žiadna historická epocha nepriniesla taký úpadok kritického myslenia, logického uvažovania a vedeckých poznatkov na jednej strane, a nárast účelového klamania, debilizácie a vymývania mozgov na strane druhej, ako posledných niekoľko rokov 21. storočia. V obchode, politike, vojnách, rodinách, vzťahoch sa klamalo a klame od vzniku ľudstva. Lenže tie piliere technologického, ekonomického a spoločenského rozvoja, akými by mali byť veda a církev, alebo v aké ešte veľa ľudí podvedome a nekriticky verí, stratili pri bližšom kritickom pohľade aj posledné zvyšky pravdivosti a dôveryhodnosti.

Svoj obrovský podiel na ohlupovaní ľudí majú médiá. Efektívnejšie šírenie bludov a klamstiev umožnil opäť technologický pokrok, tá dvojsečná zbraň. V tomto prípade to bolo rozšírenie kníhtlače, neskôr rádiového a televízneho vysielania, a dnes všadeprítomný internet. Prečo je také ľahké ľudí oklamať a prečo je tak ťažké nájsť pravdu?

Veľmi dobre o tomto fenoméne hovorí kniha Tom Philips – Pravda, Stručné dejiny najvtipnejších historických klamstiev a podfukov.

„Najvýraznejším protirečením našej civilizácie je základná úcta k pravde, ktorú vyznávame, a jej dôsledné ignorovanie v praxi.“

Vilhjálmur Stefánsson, Dobrodružstvá v omyloch, 1936

Málokto si dokáže priznať, že je denno-denne klamaný blízkymi, priateľmi, médiami, politikmi, vedcami…vedome či nevedome, úmyselne či neúmyselne. A klamstvo používame každý deň sami. Či je to už neúprimný pozdrav, predstieranie záujmu, empatie, čestnosti, pracovitosti…až po hrubú egoistickú manipuláciu a činy za hranicou zákona.

Pozrime sa na niektoré aspekty vedomého a zámerného klamstva, ktoré je príčinou zlých susedských vzťahov, ekonomického vykorisťovania, utláčania národov a menšín, vojnových konfliktov, atď…

V čom je vlastne problém? Problénm je v tom, že pravda je len jedna (nehovoríme teraz v rovine filozofickej, ale v rovine jednoznačných faktov), ale možnosti klamstiev sú nekonečné. Preto je tak ťažké často rozlíšiť lož od pravdy. Tom Philips uvádza v úvode knihy dobrý príklad, ako ľahko, a pritom nevedome, dochádza k nepresnej interpretácii prijímaných informácií:

„Ako som už spomenul, pracujem v organizácii na kontrolu faktov, takže s kolegami prichádzame pomerne pravidelne do kontaktu s celou škálou spôsobov, ako sa môžu ľudia mýliť. Preto sme minulý rok vymysleli jeden myšlienkový experiment, ktorý mal ľudí prinútiť, aby sa zamysleli nad rôznymi druhmi bežných omylov. Naším zámerom je odstrániť mätúce, chaotické informácie, ktoré zaobaľujú všetky príbehy a vyabstrahovať z nich jednoznačné tvrdenie z jedného zdroja – keď sa nemôžete spoliehať na iné dôkazy, ktoré by toto tvrdenie podporili, alebo vyvrátili. Hovoríme tomu „hodinová hra“ a tu je ukážka:

Zo spánku vás vytrhne neodbytné vyzváňanie telefónu. Otvoríte oči. Ste v neznámej miestnosti. Osvetľuje ju slabé svetlo vychádzajúce pravdepodobne z kúpeľňových dverí. Univerzálny dizajn, ktorý „evokuje domov, ale nie je domovom“, vám napovie, že sa nachádzate v nejakej hotelovej izbe. Nie ste si istý, kde ste alebo ako ste sa tam dostali – no na základe zahmlievaného myslenia si začnete uvedomovať, že trpíte pásmovou chorobou.

Netušíte, ako dlho ste spali. Obzeráte sa po miestnosti a hľadáte nejakú stopu. Nie sú tam žiadne viditeľné hodiny a okná zakrývajú ťažké závesy, takže neviete, či je deň, alebo noc. Telefón na nočnom stolíku neprestáva zvoniť a píli vám uši. Neobratne ho zdvihnete.

„Jupí, zvládol si to!“ zaznie trochu prehnane rozradostnený hlas na druhej strane linky. Neviete celkom zaradiť jeho neurčitý prízvuk.

„Hm,“ odpoviete, „kto volá?“

„Barry!“ odvetí hlas. „Som rád, že som sa s tebou konečne spojil!“ Zaváhate, či vôbec Barryho poznáte, ale rozhodnete sa pokračovať.

„Ja…,“ zamumlete skôr, než si uvedomíte, že vlastne neviete, ako pokračovať. „Ehm…koľko je hodín?“ spýtate sa nesmelo.

„Sekundu…“ povie človek, ktorý sa identifikoval ako Barry, „pozriem na hodiny.“

Počujete, ako položil telefón, a jeho kroky strácajúce sa v diaľke. Uplynie nejaký čas, možno sekundy alebo niekoľko minút, ťažko povedať. Znovu počuť kroky.

„Je päť hodín, kámo,“ oznámi údajný Barry.

„Dobre,“ odpoviete.

Pointou tejto hry je nasledovné: musíte uviesť všetky spôsoby, ako by ste sa v tejto chvíli mohli mýliť ohľadom toho, koľko je hodín. Pozor – je ich pravdepodobne viac, než si myslíte! Dodnes sme objavili vyše dvadsať spôsobov, a to sme zopár ďalších celkom určite prehliadli.

Do toho! Zastavte sa na chvíľu a pouvažujte. Koľko vám ich napadne? Najprv si povedzme, čo je zrejmé. Barryho hodiny môžu ukazovať nesprávny čas – môžu ísť dopredu, môžu meškať alebo sa úplne zastavili. Alebo môžu ísť správne, no boli nastavené na nesprávny čas. Môžu to byť ťažko odčítateľné hodiny, také tie „dizajnovky“ s ciferníkom z dreva alebo zo skla, ktoré vyzerajú veľmi pekne na stene, ale praktické nie sú ani náhodou. Možno ide iba o nákres hodín. Barry možno ani nemá hodiny a čas mu niekto predtým možno iba napísal na kúsok papiera.

Možno sa vy a Barry nachádzate v rôznych časových pásmach – takže aj keď vám povedal správny čas, pre vás neplatí. Možno čas pohodlne zaokrúhlil na celú hodinu, čo vám však veľmi nepomôže, lebo vy ste chceli vedieť presný čas. Možno bolo päť hodín, keď sa pozrel na hodiny, no to už neplatilo vtedy, keď sa opäť vrátil k telefónu.

Možno vám Barry zámerne klamal, nech to už bolo z akéhokoľvek podlého dôvodu. Možno neklamal, ale táral nezmysly, pretože nevie určovať čas, no nechcel to priznať. Možno si len myslí, že vie určovať čas, ale v skutočnosti nevie, ako fungujú hodiny. Možno chcel povedať „deväť hodín“, ale sa pomýlil.

Alebo možno povedal „deväť hodín“, len ste mu zle rozumeli. Možno práve vy neviete, ako funguje čas. Možno si práve teraz myslíte – je päť hodín, takže je skoro polnoc. Možno ste predpokladali, že nebral do úvahy čas, za ktorý príde k telefónu, takže si myslíte, že je nejakých päť minút po piatej hodine, no on to v skutočnosti zohľadnil, a preto ste na omyle.

Možno ste trochu paranoidný a predpokladáte, že vám Barry klame. Takže teraz si myslíte, že naisto viete jedinú vec – určite nie je päť hodín. Ale mýlite sa. Barry je dobrý človek, je to váš priateľ a nikdy by vám neklamal. Je naozaj päť hodín a váš nedostatok dôvery vás uviedol do omylu.

Možno vy a Barry ani nepoužívate rovnaký časový systém. Možno pracuje ako inžinier pre NASA na projekte o Marse a jeho hodiny sú nastavené na marťanský deň, ktorý je o tridsaťsedem minút dlhší ako pozemský.

Možno to „päť hodín, kámo“ ani nebol pokus o oznámenie času, ale tajná šifra, keďže obaja pracujete pre tajnú službu, no zabudli ste na to z dôvodu traumatickej amnézie.

Možno sa čas, tá záhadná rieka, po ktorej sa všetci musíme plaviť, naozaj nedá merať a celá naša snaha nie je nič iné ako hrubý odhad. Alebo možno mal na mysli dopoludňajší čas, no vy ste mysleli na čas popoludní.

Nuž, možno vám to príde celé ako nonsens, ale skutočnosť je taká, že každý jeden zo spôsobov, ako sa môžete mýliť, ilustruje, ako sa v reálnom živote môže dostať do sveta zlá informácia. Áno, aj hlúposti, akými sú napríklad marťanský čas alebo špionážna tajná šifra.

Niektoré skutočné ekvivalenty sú celkom zrejmé – prílišné zaokrúhlenie, nepresnosť (keď sa neberie do úvahy čas príchodu k telefónu) alebo neuvedomenie si, že zdroj je jednoducho nespoľahlivý (meškajúce hodiny). To sú všetko bežné problémy, najmä ak sa zaoberáte faktami na základe presných údajov. Snaha o určenie času zo zastavených hodín alebo zo zdrapu papiera potvrdzuje ľudský zvyk byť si niečím úplne istý, aj keď by malo byť jasné, že v skutočnosti nemáte žiadne užitočné informácie. Barryho marťanský čas je prekvapivo bežný úkaz – ľudia si neuvedomujú používanie úplne rozdielnych definícií pre ten istý základný koncept. (Napríklad Krištof Kolumbus „objavil“ Ameriku len vďaka nesprávnemu odhadu vzdialenosti ázijského kontinentu, pretože bral do úvahy hodnotu obvodu zemegule, o ktorej si myslel, že je uvedená v rímskych míľach, no v skutočnosti to boli arabské míle, ktoré majú úplne inú dĺžku).

Všetky tieto táraniny o hodinách vám, dúfam, pomohli uvedomiť si jedno – ak sa niekedy zdá, že sa topíme v mori klamstiev, je na to veľmi dobrý dôvod. Nepravda má totiž prirodzenú výhodu oproti pravde – je oveľa rozmanitejšia…“