slovenské zdravotníctvo

Nemocnice 90

Pozrime sa ale na to, akú kvalitu služieb slovenské nemocnice ponúkajú. Nie z pohľadu mimovládnych organizácií alebo poisťovní, ktoré v posledných rokoch venujú tejto problematike istú pozornosť a každoročne zverejňujú rebríček nemocníc podľa najrôznejších kritérií. To, čo sa v jednoduchých dotazníkoch nemôže a nedá prezentovať, je osobná skúsenosť pacientov. Od zverejnenia dvoch blogov v denníku SME ubehlo už sedem rokov, ale dá sa predpokladať, že nič podstatné sa v slovenských nemocniciach nezmenilo. Práve naopak.

Diskusia pod článkami bola búrlivá. V reakciách čitateľov padli aj hypotézy, že príbehy sú vymyslené (autorky neuviedli nemocnicu ani primára oddelenia) a slúžia na rozoštvanie lekárov a pacientov, a následne na odkúpenie takto nefunkčných zariadení finančnou skupinou Penta. Nejdem tu stručne popisovať, o čo v príbehoch šlo. Najlepšie si to prečítať z prevej ruky. Tak či tak, mnoho prispievateľov v diskusii potvrdilo, že majú so slovenskými nemocnicami obdobné skúsenosti. (Pre lepšiu čitateľnosť som doplnil v niektorých príspevkoch diakritiku):

… Aj moju mamu zabili vo Zvolenskej geriatrii. Ani zvieratá tak nezomierajú, ako sa tam zomiera. Táto téma je na Slovensku tabu. Zdravotnícky personál vie, ako biedneho človeka poslať na druhý svet neľudským spôsobom. Zneužíva to, že ten koho likvidujú, nemôže podať žiadne svedectvo. Jedine nepretržité kamerové a zvukové záznamy by mohli pomôcť.

Personál je zohratý, drží, zdôrazňujem drží a drží, kryje zverstvá spolu, to čo robia sa nedá dokázať. Vedia, ako poslať človeka na druhý svet. Tam nie je žiadne zľutovanie.
Nedať napiť, nedať najesť a je po človeku za dva – tri dni.
Preto som za eutanáziu lebo inak toto bude aj naša eutanázia, prepáčte kresťania ale je to tak...

… môjmu veľmi blízkemu priateľovi pred pár týždňami zomrela babička, vlastne doslova na chodbe bývalej Štátnej nemocnice. Bola tam prevezená z okresnej nemocnice starou 1203-ojkou, nie málo vyhrkanou na možnú operáciu a saniťák ju proste vo veľmi vážnom stave posadil na prvú chodbu a stoličku, ktorú našiel, na úplne inom oddelení, ako ju mal odovzdať na príjem, kde presedela takmer celý deň a nik nemal šajny, kto je a čo tam robí. Ani sa nezaujímali, vraj „bezdomovkyňa asi“, keďže vonku bolo ešte veľmi teplo.

Babička ňou určite nie je, veľký dom, záhrady, polia, etc.
Až večer sa niekto unúval pozrieť si spis, čo držala v rukách a zistili ‚vo co go‘. Dali jej posteľ v poslednej chvíľke, ráno bola už mŕtva.
Žiaľ, môj priateľ nemal čas zmobilizovať svoje nemalé známosti a finančné možnosti, takže „srdečná vďaka“ zdravotníkom na Mickiewicovej. Bodaj by tak skončili sami do jedného aj so svojimi rodinami, hovädá necitlivé, arogantné a drzé…

… Osobne som niekoľko dní ležal v nemocnici v BA (Ružinovskej) a tam bol pacient so zlomeným členkom. Povedal, že už tam leží týždeň vo veľkých bolestiach (noha spuchnutá na trojnásobok), členok otvorený a v diere kus plastu (vyzeralo to na kus z gumovej rukavice), čo používali na odvod hnisu z rany.
Po týždni sa primár rozhodol, že ho „možno by mali“ operovať, ale treba mu nohu zrengenovat. Keďže pre bolesti odmietol, aby ho prevážali na sedačke a nie na posteli (nemohol už ohnúť nohu, pretože bola opuchnutá), tak „ošetrujúci“ lekár o 15 minút prišiel s papiermi na podpísanie, že odmieta liečenie. Keď sa oproti tomu ohradil, tak až potom ho previezli na rentgen ležiaceho na posteli. (Neviem prečo vo fakultnej nemocnici nemajú prenosný rentgen). Ja som sa dal ihneď prepustiť, takže neviem kedy a kde ho vôbec operovali.
O tom, ze vám ihneď nasadia do mechúra trubičku, aj keď môžete chodiť na záchod, alebo používať tú nádobku na moč, ani netreba písať (vraj je to preto, že keby náhodou vás mali súrne operovať).
Že je tam špinavo (papuče sa lepia na linoleum, moč na dlážke, keď vypúšťajú z tých plastických nádrží moč do vedra), to každý vidi ihneď po príchode na izbu. Keď máte šťastie, tak vám utrú hruď mokrou handrou, ale chrbát už nie. Cele mužské oddelenie má dva záchody a sprchu, samozrejme žiadne mydlo. Nemocnica ako v 19 storočí, ale ceny (pre samoplatcu) ako v 21. storočí…

… Sedemdesiatnik, muž – s dg. otvorená rana – vred na palci dolnej končatiny navštívil špecialistov na rany, ktorí mu ranu promptne vyliečili. Otvorila sa mu druhá rana na palci a opäť sa s dôverou obrátil na svojich záchrancov. Títo ho uistili, ze liečba bude mať podobný priebeh, lebo ide o začiatočné štádium infektu, no upozornili, že ak by sa infekt nezvládol, prinajmenšom budú musieť pristúpiť k amputácii jedného článku na palci postihnutej dolnej končatiny. Kolégium lekárov teda po krátkom čase rozhodlo, ze k amputácii pristúpia so súhlasom chorého. (Predoperačná príprava – pokiaľ nejde o akútny stav trvá niekoľko dní.) Zdravotný stav sa však skomplikoval natoľko, že museli pristúpiť k laparatomii – otvoriť brušnú dutinu a zachraňovať prasknuté črevá (resekciu a suturu čriev?). Po tejto veľmi ťažkej operácii bol nešťastník pripútaný na lôžko a v jeho bezvládnom stave sa mu dostala starostlivosť taká, ze sa mu vytvoril nevyliečiteľný DEKUBITUS v sakrálnej/krížovej časti tela. Nastal totálny rozvrat a zlyhanie celkového metabolizmu. Pred tým ako zomrel, stačili mu ešte amputovať obidve nohy. :(; :(; :(; MLČME ĽUDIA, NIČ NEROBME, JE TO ASI JEDINÉ RIEŠENIE – VEĎ NÁS SA TO NETÝKA. Upozorňujem, že TÝKA!!! …

… Kde to žijeme????!!!!

Začiatkom februára 2013 mi presne takto zomrel môj otec, nikomu sa neunúvalo z nemocnice zavolať, že sa blížia jeho posledné minúty, úmrtie oznámili až 5 hodín „PO“. Na ten pohľad, ako úboho ležal len v plienke zabalený v plachte, bez toho, aby mu niekto aspoň oči a ústa zatvoril, nezabudnem do konca svojho života. Na návštevu som zásadne chodila aj o 2 hod. skôr (akosi sa mi vždy podarilo sa dostať do vnútra a pritom si to personál ani nevšimol). Okna pootvárané, plienka plná, a voda (čaj) vo fľaši tak, ako sme odišli v predošlý deň. Plienky zásadne vymieňali tesne pred návštevami. Na vlastné oči som mala možnosť vidieť, ako porozdávali večeru na stolík a o 10-15 min už aj zbierali taniere naspäť. Ja som radšej preložila večeru do vlastných nádob, pretože by bol bez večere. Veď ten úbohý starý človek si to za 15 min ani nepriloží k ústam a nie aby to mal aj zjedené. Keď personál videl, že sa starček na vedľajšej posteli nechytil večere (nie že by mu nechutilo, ale ani nevedel, že mu to doniesli), tak mu naoko predomnou šupli do úst 3-4 lyžičky polievky a ostatok odniesli. Vždy som sa snažila na tej izbe nakŕmiť všetkých troch, pokiaľ tam nemali rodinu, dať im napiť, ale na to by mali byt tam tie sestry, žiaľ…v našom prípade tiež išlo o zápal pľúc, po 5 dňoch sa podarilo teploty znížiť, no opätovne vystúpili na 38, no nikto si to nevšimol, až keď som ich na to upozornila…v papieroch pri meraniach mal napísané na ten deň už 36.7 (predpokladám, že teplota mu ani nebola meraná)…žiaľ, do rána nás opustil, sám a opustený, bez toho aby bol v poslednej jeho minúte pri ňom niekto z najbližších. Mám to dennodenne pred očami a neviem sa s tým vyrovnať. V takýchto zariadeniach by nemali pracovať ľudia bez citu, pre nich je to len číslo…Bojím sa tej chvíle, kedy sa ocitneme možno ešte v horších podmienkach my. Každý raz prídeme k tej bráne, kedy budeme musieť prekročiť jej prah, tak aspoň dôstojne v prítomnosti najbližších. A odchod z nemocnice??? Vo vreci vám hodia veci (ani nie v cestovnej taške, s ktorou prišiel) nahádzané osobné veci, šatstvo s pohármi a príbormi, fľaškami ako odpad. Tak ten moment nezabudnem ešte veľmi dlho, keď vám ten pytel niekto odovzdá a praje vám pri tom úprimnú sústrasť. Myslím, že mu to bolo úprimne jedno, ďalší kus postele sa aspoň uvoľnil pre ďalšieho, aby dopadol podobne. Je to k zaplakaniu, k zaplakaniu, k zaplakaniu…… denne prosím otca za odpustenie. Verím, že odpočíva v pokoji….. A odkaz pre tých, ktorí tu ešte zostali? Všetci sa tam stretneme, tak sa správajme ako ľudia, nech raz nemáme výčitky. Súcitím so všetkými pozostalými, ktorí takéto stavy prežili.

PS: jednalo sa o nemocnicu v Bratislave II – P.B., …

POKRAČOVANIE