slovenské zdravotníctvo

Lieky 39

Z tohto vývoja sa tešil aj Victor Cepesius, rumunský lekárnik, ktorý v Auschwitzi pôsobil od decembra 1943 do januára 1945. V roku 1950 získal od spolkovej krajiny Bádensko-Wüettembersko povolenie na výkon lekárnickej činnosti. V októbri si otvoril v centre Göppingenu lekáreň s názvom Markt-Apotheke. V roku 1952 so v mestečku Reutlingen otvoril kozmeticko-relaxačné centrum. V čase, keď sa krajina dvíhala z trosiek, obnovovala svoje zbombardované mestá a zničenú infraštruktúru, čo bolo považované za hospodársky zázrak, pretože za jedno desaťročie sa kúpna sila Nemcov zdvojnásobila, Capesius profitoval z jediného pravidla, ktoré inštinktívne dodržiavali všetci Nemci: Nikdy sa nepýtaj, čo kto robil za vojny:

… V polovici päťdesiatych rokov dosahovala jeho lekáreň ročný zisk asi 425 tisíc západonemeckých mariek (viac ako vtedajších 100 tisíc dolárov). Zamestnával 15 ľudí. Ako vášnivý poľovník si prenajal loveckú chatu v Rakúsku a chodieval ah na nákladné safari do Afriky…

… Povzbudil ho aj istý posun v názoroch západných Nemcov na druhú svetovú vojnu. Od čias spojeneckých súdnych procesov, ktoré viedli k poprave niektorých jeho kolegov z Auschwitzu, sa pohľad západonemeckej verejnosti na vojnové zločiny nemálo zmenil. Tieto procesy vyvolali medzi  radovými Nemcami rozsiahlu antipatiu, lebo obvinenia z vojnových zločinov, ktoré na nich zazneli, považovali za politickú pomstu víťazov. V máji 1955 Američania a Briti vrátili všetku kontrolu nad súdnictvom späť do nemeckých rúk. Na základe jednej z prvých smerníc, vzdaných pod novou, už čisto nemeckou jurisdikciou, všetkých nacistov odsúdených na menej ako tri roky okamžite prepustili. Do tej chvíle všetka zodpovednosť za stíhanie nacistických zločinov prešla na západonemecké súdy a prokuratúru. No zároveň sa do talárov vrátili mnohí sudcovia, ktorí slúžili v neslávne známych hitlerovských „ľudových súdoch“, nikdy neobžalovali z nijakého zločinu.

   O ďalší rok západonemecký Spolkový snem zrušil dve najzávažnejšie kategórie zločinov, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny spáchané na podporu genocídy, o ktoré sa opierali Spojenci pri svojich procesoch s nacistickými špičkami. Poslanci rozhodli, že to boli retroaktívne zákony, ktoré vymysleli Američania a Briti, a že nikoho nemožno odsúdiť na základe zákonov, ktoré v čase spáchania zločinu neexistovali. Spolkový snem zrušil aj trest smrti. Prvému povojnovému kancelárovi Spolkovej republiky Nemecko Konradovi Adenauerovi veľmi záležalo na tom, aby sa bývalí nacisti integrovali do novej nemeckej spoločnosti, a nie aby sa z nej vylučovali. Do svojho kabinetu prijal niekoľkých popredných bývalých funkcionárov nacistickej strany NSDAP, medzi inými propagátora etnických čistiek Theodora Oberländera. Ten však v roku 1960, po tom, ako ho východonemecký súd odsúdil za vojnové zločiny na doživotie, musel zo svojej funkcie odstúpiť.

   Vôbec neprekvapuje, že po tom všetkom počet formálnych obvinení za nacistické zločiny prudko klesol. Za štyri povojnové roky Spojenci odsúdili 4419 nacistov. V roku 1955, teda v prvom roku úplnej nemeckej kontroly nad súdnictvom, padlo iba 21 odsudzujúcich rozsudkov. Počet novozačínajúcich trestných stíhaní sa znížil z takmer dvoch tisícov v roku 1950 na menej ako dvesto v polovici päťdesiatych rokov. Problém však nespočíval len v tom, že sa neotvárali nové vyšetrovania. Z prípadov, ktoré sa dostali pred súd v päťdesiatych rokoch 20. storočia, až 80% sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom…

Podobnosť čisto náhodná s vývojom v Československu po roku 1989 ? „Nežná revolúcia“ a hrubá čiara za komunistickou, ale hlavne eštebáckou minulosťou, umožnila bývalým eštebákom, kariérnym komunistom, sudcom vojenských súdov a ďalším poskokom vtedajšieho režimu, aby beztrestne obsadili novovznikajúce štátne úrady, zákonodarné a výkonné zložky nového Československa. Na Slovensku stále sedia na postoch sudcov ľudia, ktorí v časoch komunizmu súdili ľudí za zločiny proti socialistickému zriadeniu – vlastizrada a nedovolené opustenie republiky (staršie údaje):

JUDr. Ladislav Šupena – prokuratúra Rimavská Sobota

JUDr. Roman Benedikovič – Okresný súd V. Bratislava

JUDr. Magdaléna Blažová – Krajský súd Bratislava

JUDr. Vladimír Buchvald – Okresný súd II. Bratislava

Najvyšší súd SR: Pavol Farkaš, Jozef Hargaš, Peter Hatala, Daniel Hudák, Jana Serbová, Štefan Minárik

História sa  opakuje, a zdá sa, že takmer v každom štáte veľmi podobným spôsobom. Mocní tohto sveta sa svojej moci nevzdávajú tak ľahko, a dobro nevíťazí nad zlom zďaleka v takej miere, ako to čítame v politických brožúrach ideologických vodcov a vykladačov dejín. Ani v prípade Nemecka sa nedá vôbec hovoriť o úspešnej denacifikácii. Okrem morálneho povedomia celého národa tu bola aj technická prekážka: v druhej svetovej vojne padlo okolo 8 miliónov Nemcov, veľa Nemcov bolo členmi NSDAP, a ešte viac sa povinne zúčastnilo vojenskej služby na frontoch. Po roku 1945 bolo Nemcov, ktorí by boli nepoznačení touto diabolskou minulosťou, žalostne málo, a ešte menej bolo Nemcov, ktorí boli účastníkmi protifašistického odboja. Tí poväčšine skončili v koncentračnom tábore Dachau a Sachsenhausen, a to málo preživších sa v novej Nemeckej spolkovej republike ocitlo v úlohe outsiderov, vytlačených na okraj spoločnosti a diskriminovaných ďalej ekonomickou formou. Jednoducho Nemci sa radšej nepýtali, čo kto robil za vojny, pretože každému bolo jasné, že skoro všetci sa nejakým podielom zúčastnili na budovaní Tretej ríše. A tak do štátnych funkcií tak či tak zasadli vo veľkej miere bývalí nacisti a príslušníci SS. Podobne ako v povojnovom Taliansku sa do týchto funkcií dostali práve členovia talianskej mafie, čo podporovali najmä USA z toho dôvodu, aby sa do týchto funkcií nedostali komunisti, ktorí boli v tej dobe silnou politickou stranou, ale hrozbou pre kapitalistický Západ.