Nemocnice 04
Zaujímavé na slovenskom zdravotníctve je, že počas celého obdobia budovania socializmu sa sociálna sféra, vrátane zdravotníctva rozširovala a skvalitňovala. Z pohľadu súčasných neoliberálnych ekonómov bola predimenzovaná a neefektívna, nakoľko na Slovensku podľa nich bol príliš vysoký počet nemocničných lôžok, vysoký počet lekárov a zdravotných sestier. Socialistický zdravotný systém sa správal veľkoryso. Mal rezervy, ktoré sa dnes považujú za zbytočné a neefektívne. Je to podobné posudzovanie, ako keby ste tvrdili, že platiť hasičov 24 hodín denne, aj keď štatistiky hovoria dajme tomu o takom počte požiarov, že by im stačilo chodiť do práce len na 8 hodín, je neefektívne, a preto budú pracovať iba na rannej zmene a zvyšok dňa budú mať domácu pohotovosť so 60%-ným platom. Takto nejako uvažujú krajne pravicoví ekonómovia, ale čo je horšie, aj niektorí lekári – napríklad aj Rudolf Zajac. Sociálny systém, akým je zdravotníctvo, musí mať rezervy. Nemôže ísť na doraz, pretože výsledkom je to, čo dnes v zdravotníctve zažívame. Nedostatok na každom kroku. Financií v zdravotníctve každoročne pribúda, ale zdravotníctvo zápasí s nedostatkom lekárov, zdravotných sestier a nezdravotníckych pracovníkov, s nedostatkom liekov, nemocničných lôžok, s nepokrytou minimálnou sieťou poskytovateľov, s nepokrytou sieťou pohotovostí a s dlhými čakacími lehotami na vyšetrenie u špecialistov a s čakacími listinami v nemocniciach.
Ako je to možné? Ako je vôbec možné, že ten „krachujúci“ socializmus, ktorý sa vraj už nijako nemohol udržať na nohách, dokázal financovať nielen bezplatné zdravotníctvo na vysokej úrovni (bez čakacích lehôt, likvidačných doplatkov na lieky a vyšetrenia, s kúpeľnou liečbou a rehabilitáciami ako samozrejmosťou), ale aj výstavbu lacných bytov, podporu mladých rodín, dôstojnú starobu, kvalitné školstvo, potravinovú sebestačnosť, ba dokonca účasť na kozmickom výskume?
Niečo tu nehrá. Jednak „zefektívňovať“ zdravotníctvo neustálym okresávaním nárokov pacientov, pričom od nich poisťovne dostávajú každým rokom viac peňazí, je proti elementárnej matematike a logike. Ale tieto „riešenia“ hlavne siahajú na základné ľudské práva: právo na život a na zdravie.
Zajacova reforma mohla priniesť pozitívne výsledky, keby sa snažila iba zefektívniť ekonomické fungovanie zdravotníckych zariadení. Siahať ale na počet lôžok, sieť poskytovateľov, pohotovostné služby (ako sa to stalo za ministra Druckera), a nemať pritom na zreteli vekovú štruktúru lekárov, neustále klesajúci počet zdravotných sestier, hovorí iba o cynickom a antisociálnom myslení doterajších ministrov. Rudolf Zajac nemal nikdy skutočnú víziu a koncepciu zdravotníctva, ktorá by znamenala prínos aj pre pacienta. Svedčí o tom najmä fakt, že hoci to bol on, ktorý „mal v úmysle“ zaviesť balík zdravotnej starostlivosti, na ktorú by mal pacient na základe zdravotného poistenia zákonný nárok, nikdy k tomu nedošlo; nedošlo k tomu ani počas ďalších ministrov. A je to práve táto základná zdravotná starostlivosť, od ktorej sa má všetko ostatné odvíjať, a nie naopak. Lebo inak je to nehoráznym svedectvom o tom, že v zdravotníctve ide o pacienta až na poslednom mieste. A práve preto, že tento základný nárok pacienta doposiaľ nie je presne zadefinovaný, krajne pravicoví politici ako je Richard Sulík, koketujú s myšlienkou, aby vzniklo okrem povinného zdravotného poistenia aj doplnkové zdravotné poistenie, podobne ako druhý pilier v dôchodkovom poistení. Snáď preto, aby takto vyzbierané peniaze opäť skončili na účtoch správcovských spoločností a pacient z nich videl figu borovú? Prichádzať s takou ideou v čase, keď stále nie je definovaný základný nárok pacienta, je scestné. Asi pán Sulík počíta s tým, že definovaný ani nebude, aby potom mohli poisťovne či správcovské spoločnosti lepšie lavírovať a vykrúcať sa pri plnení záväzkov.
Otcom pripoistenia bol však sám Zajac:
Minister Zajac si v programových tézach stanovil:
– reformu zdravotníctva postaviť na jasnom zadefinovaní obmedzeného rozsahu zdravotnej starostlivosti hradenej povinným poistným, na tvrdom rozpočtovom obmedzení a komerčnom pripoistení
– zásadnú reformu zdravotníctva založiť na rozdelení doteraz poskytovaných služieb na systém povinného a doplnkového poistenia, vzniku flexibilnej siete postavenej na kontraktačnej štruktúre, rovnosti šancí a povinností poskytovateľov bez ohľadu na vlastníctvo a zmenu kompetencií
– zaviesť otvorenejšiu liekovú politiku s určitou trvalou a vopred danou spoluúčasťou pacienta
– optimalizovať sieť lôžkových zdravotníckych zariadení a zaviesť reálny systém ich financovania (DRG systém).
Tu vidíme, ako popri povinnom zdravotnom poistení sa mal podľa neho pacient ešte vo väčšej miere podieľať na nákladoch na lieky a na komerčnom poistení.
Ako teda prebiehala privatizácia zdravotníckych zariadení?
…Jedným z predpokladov uskutočnenia účinnej transformácie slovenského zdravotníctva bola aj privatizácia zdravotníckych zariadení. Tento proces sa urýchlil najmä v závere funkčného obdobia prvej vlády Mikuláša Dzurindu. Celkovo sa malo odštátniť 169 zdravotníckych zariadení. Podmienkou privatizácie bolo zachovanie zdravotnej starostlivosti v odštátnených zariadeniach. Nový vlastník sa v zmluve musel zaviazať, že bude minimálne 15 rokov poskytovať zdravotnú starostlivosť v privatizovanom objekte. Ďalšou formou odštátnenia zdravotníckych zariadení bol ich bezodplatný prevod na mestá a obce. Štát mal pôvodne previesť zdravotnícke zariadenia na samosprávu bez dlhov, vláda však dodatočne rozhodla, že prejdú i so záväzkami. Od začiatku roka 2003 mali prejsť v rámci decentralizácie verejnej správy niektoré samostatné ambulancie, liečebne pre dlhodobo chorých, hospice, psychiatrické liečebne, polikliniky a ústavné zariadenia – nemocnice I. a II. typu pod správu obcí a vyšších územných celkov (VÚC). Ministerstvo zdravotníctva si ponechalo právomoc kontrolovať odštátnené zdravotnícke zariadenia.
Ambíciou bolo, aby zdravotné strediská a polikliniky dostali reálnych vlastníkov, ktorí budú musieť zodpovedne a hospodárne nakladať so zdrojmi a vlastným majetkom. Negatívom bolo, že proces predajov sa odohrával v nefunkčnom systéme a sprevádzala ho nízka transparentnosť pri niektorých privatizačných rozhodnutiach. Ďalšiu etapu deetatizácie zdravotníctva mala uskutočniť už nová vláda…
…Zajac a Pažitný (2002) konštatovali, že vonkajší dlh systému voči dodávateľom dosahoval takmer 30 mld. korún, pričom vnútorný (t.j. napr. morálne opotrebenie techniky, zariadení a budov) presahoval 50 mld. korún. V rezorte dominovala okrem neustáleho zadlžovania i nízka efektívnosť využívania zdrojov, ďalej tzv. mäkké rozpočtové obmedzenia, slabá výkonnosť systému, ktorá sa odzrkadľovala i na relatívne horších výsledkoch slovenského zdravotníctva v oblasti zdravotného stavu obyvateľstva pri európskom porovnaní. Slovenské zdravotníctvo bolo verejnosťou vnímané ako jedna z najproblémovejších oblastí a ako odvetvie s najvyššou mierou korupcie v spoločnosti. Pažitný a Zajac (2001) odhadovali výšku úplatkov v zdravotníctve, tzv. neformálne platby, na úrovni 12 mld. korún…
Zdroj:
Celá debata | RSS tejto debaty