slovenské zdravotníctvo

Nemocnice 01

Po ekonomicko-politickom prevrate v roku 1989 zdedili nastávajúci politici a „vodcovia národa“ ekonomiku vytvorenú za podmienok plánovaného národného hospodárstva, ktorého súčasťou bolo aj rozvinuté štátne školstvo, vzdelávanie a veda a štátne zdravotníctvo. „Krachujúci“ komunizmus zanechal po sebe hustú sieť polikliník a nemocníc, zdravotných stredísk, liečebných ústavov a sanatórií, ako aj priemysel produkujúci vlastné lieky a zdravotné pomôcky. Nemocnica bola takmer v každom okresnom meste, zdravotné stredisko alebo poliklinika pri každom väčšom výrobnom závode. Ambulantní lekári mali pevnú pracovnú dobu a nepamätám si, že by som musel čakať v čakárni dlhšie ako hodinu, alebo bojovať o časenku k lekárovi od piatej hodiny rannej. Za žiadny zdravotný výkon alebo ošetrenie som priamo neplatil ani korunu, celá zdravotná starostlivosť bola hradená z mojich daní a z daní pracujúcich spoluobčanov. Jedinú sumu, ktorú musel pacient zaplatiť, bol poplatok za recept v hodnote 1 koruna československá.

Takýto systém fungoval zotrvačne ešte niekoľko rokov po „zamatovej revolúcii“, pokiaľ ešte ako tak fungovala národná ekonomika. Ale ani nekonečné bohatstvo nemôže vydržať naveky, ak sa oň náležite nestará a nezveľaďuje sa. A tak všetko, čo bolo za 50 rokov socialistického režimu vybudované, podľahlo divokej privatizácii, tunelovaniu a postupnej devastácii. Až do nedávnej doby, celé zdravotníctvo žilo a fungovalo iba z toho, čo bolo budované takmer pred 50 rokmi. Slovenské zdravotníctvo nemalo (a stále nemá) dlhodobú koncepciu, hoci formálne dokumenty sú vypracované. Napríklad Správa o stave v zdravotníctve pre výbor NR SR pre zdravotníctvo zo 17.4.2015 obsahuje aj kapitolu Strategický rámec starostlivosti o zdravie pre roky 2014-2030 (str. 115-157). Pozrime sa ale na obdobie približne posledných dvoch desaťročí.

Zmena v ekonomickom systéme slovenského zdravotníctva nastala po prijatí šiestich zákonov, týkajúcich sa tohto rezortu. Zásadný zlom prišiel ale s liberalizáciou zdravotníctva, s umožnením vstupu súkromných zdravotných poisťovní a súkromného kapitálu na zdravotnícky trh a s odštátnením niektorých odvetví zdravotníctva (lekárne, laboratóriá, rýchla zdravotná pomoc, dialýza) a niektorých nemocníc (prechod z príspevkových zariadení na akciové spoločnosti). Reforma ministra Rudolfa Zajaca šla po ruke súkromnému kapitálu. Minister Zajac musel v tej dobe riešiť neustále sa tvoriaci dlh v zdravotníctve, ktorý narastal tempom 700 miliónov slovenských korún mesačne, čo predstavovalo viac ako tretinu ročných výdavkov na zdravotníctvo. Ak sa dnes hovorí o dlhoch v zdravotníctve, obvykle sa poukazuje nato, že ziskové odvetvia zdravotníctva sú vlastnené finančnými skupinami, a tie z celkového zisku odčerpávajú väčšinu zisku, ktorý potom všeobecne chýba najmä koncovým nemocniciam, najviac nákladovo zaťažených. Ale je to skutočne tak? Je privatizácia týchto odvetví spolu s nevýhodným postavením koncových nemocníc produkujúcich najväčšie dlhy, tou jedinou a najväčšou príčinou neustáleho „nedostatku“ financií v zdravotníctve?

Dlh v slovenskom zdravotníctve sa vytváral už dávno pred tým, ako boli privatizované spomínané lukratívne odvetvia, ešte v období, kedy bolo celé zdravotníctvo v rukách štátu. Ako je možné, že u vtedy rástol dlh takým závratným tempom? Vyplýva snáď z toho, že štát je zlý vlastník, ako to radi spomínajú pravicoví politici? Alebo je predsa len nejaký rozdiel medzi fungovaním štátneho sektoru v národnom hospodárstve socialistického ekonomického systému, keď je celá ekonomika štátna, bez možnosti odlivu štátnych financií súkromným firmám, a fungovaním štátneho zdravotníctva v trhovom ekonomickom systéme, keď na štátne peniaze koristnícky pokukujú súkromné firmy? Vyzerá to skôr tak, že aj keby všetky nemocnice na Slovensku ostali v pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva, aj keby laboratória, RZP, dialýzy a lekárne ostali štátne, stále ostáva ešte dosť veľký priestor pre súkromný sektor, ktorý bude z peňazí MZ odsávať financie. Ak štát nevlastní výrobné kapacity na produkciu liekov, zdravotníckych pomôcok a zdravotníckej techniky a zdravotníckeho materiálu, stále vznikajú možnosti  korupcie a nevýhodných nákupov od súkromných firiem, ktoré tieto produkty vyrábajú a dodávajú.

Keďže už nie je možná cesta späť (mať opäť hospodársky a ekonomický systém celý štátny), je značnou ilúziou, ak niekto očakáva od zachovania štátnych nemocníc za každú cenu, nejaký pozitívny posun vpred, alebo ak očakáva od stavu, ktorý sa na Slovensku opakuje cyklicky (zadlžovanie a oddlžovanie štátnych nemocníc) vyriešenie tohto problému. Nastolený smer, ktorý Slovensko len preberá od zvyšku Európy, je práve naopak privatizácia aj tých posledných zvyškov štátneho vlastníctva. A je jedno, či bude prevažná väčšina zdravotníckych odvetví a zariadení v rukách jednej finančnej skupiny, alebo viacerých. Výsledok pre pacienta bude rovnaký. Bohužiaľ výsledok je veľmi podobný aj za súčasnej situácie, keď existujú ešte štátne nemocnice, ale peniaze z ktorých končia vo veľkej miere práve v súkromných firmách a v daňových rajoch, práve vďaka veľkej korupcii, ktorá tento neutešený jav umožňuje. Nepotrebujete byť členom veľkej finančnej skupiny, akou je PENTA a byť vlastníkom celých lukratívnych zdravotníckych odvetví. Stačí vlastniť tú správnu stranícku knižku, mať nejaký podiel v súkromných firmách a významnú funkciu, z ktorej môžete ovplyvňovať toky peňazí, ktoré prúdia cez Ministerstvo zdravotníctva. Ba nemusíte mať ani to. Stačia vám tie správne kontakty a patričná lojálnosť. Môžete byť dokonca nestraníkom, a plávať rôznymi politickými obdobiami, tak ako mnoho iných „ctihodných občanov“. Kočner je toho živým príkladom. Akurát on je teraz trestne stíhaný, ale „ctihodných  občanov“, na ktorých nikdy nedopadne ruka zákona, je oveľa väčší počet.