Lieky 43
Do týždňa sa všetci obžalovaní odvolali, ale tak isto sa odvolala aj prokuratúra, ktorá žiadala zrušenie oslobodzujúceho rozsudku pre Williho Schatza a o nové procesy pre Capesia, Mulku, Höckera, Dylewského, Broada, Starka a Schlageho; žiadala pre nich doživotie.
… Rozsudky kritizovali noviny v Zürichu, Paríži čo Londýne a poukázali na Capesia a Mulku ako na dvoch obžalovaných, ktorí z toho vyviazli priveľmi ľahko. Východonemecký denník Neus Deutschland napísal, že „rozsudok je urážkou mŕtvych z Auschwitzu“…
Herman Langbein, bývalý väzeň v Osvienčime, ktorý bol svedčiť na frankfurtskom súde, sa tiež neuspokojil s rozsudkami. Vytrvalo trval na tom, aby Viedenská univerzita odobrala Capesiovi doktorát v odbore farmácia. Nakoniec sa mu to aj podarilo a v novembri 1964 mu univerzita titul odňala. Langbeinovi sa podarilo dosiahnuť aj zrušenie medicínskych titulov zubára Williho Franka a lekára Franza Lucasa. Frankfurtské svedecké výpovede viedli aj k odhaleniu Capesiovho kolegu z Auschwitzu Dr. Horsta Fischera, ktorý vykonával lekársku prax vo východnom Nemecku. Po zatknutí ho tamojší súd uznal za vinného a v roku 1966 ho ako posledného človeka v Nemecku popravili gilotínou. Okrem toho Bauer rozvinul energickú kampaň za to, aby sa na vraždy spáchané v ére nacizmu nevzťahovala nijaká premlčacia lehota. To trvalo až do roku 1979, keď Spolkový snem prijal príslušný zákon. Udalosti sa však vyvíjali opäť v intenciách nemeckého zhovievavého prístupu k vojnovým zločincom:
… 24. januára 1968, necelého dva a pol roka od vynesenia deväťročného Capesiovho trestu, západonemecký Spolkový súdny dvor šokoval takmer všetkých tým, že Capesia ešte v priebehu vybavovania jeho odvolania prepustil na slobodu. Najvyššia súdna inštancia SRN dospela k záveru, že Capesius si už v Nemecku stihol vybudovať dostatočné podnikateľské a rodinné zázemie na to, aby v jeho prípade nehrozilo nebezpečie úteku. Prijala tiež humanitárny argument jeho advokáta, že treba vziať do úvahy štyri a pol roka, ktoré od zatknutia do odsúdenia strávil vo väzbe. Niekoľko týždňov pred dovŕšením 61. roku života Capesius opustil priestory väznice, zatiaľ čo riešenie jeho odvolania pokračovalo. Tento krok súdu vyvolal rozhorčenú reakciu Bauerovho úradu, bývalých táborových väzňov aj veľkej časti tlače…
Keď sa vrátil do Göppingenu, verejnosť ho nadšene vítala. Hoci jeho manželka chcela, aby sa vrátili do Sedmohradska, Capesius bol už usadený v Nemecku, a v Rumunsku ho stále čakal stále platný rozsudok smrti. A ešte viac sa mu uľavilo, keď v tom istom roku zomrel Fritz Bauer. Capesius považoval svoje odsúdenie za justičný omyl. O očitých svedkoch z tábora smrti sa vyjadril :
… Boli to cudzinci, boli podplatení, bolo to sprisahanie. Oni ma museli očierňovať, robiť komunistickú propagandu…komunistické sprisahanie proti mne…Vydali ma im napospas a oni ma zničili!“…
Capesius žil až do svojej smrti v roku 1985 v Göppingene ako vážený občan, kde prevádzkoval svoju lekáreň. Jeho manželka, ktorá mu celý život verila, že je nevinný, zomrela v roku 1998.
Zdroj: Patricia Posnerová – Lekárnik z Auschwitzu (Nevyrozprávaný príbeh Victora Capesia) IKAR 2018
POKRAČOVANIE