Lieky 42
Capesius v prípadoch priamych svedectiev argumentoval tézou, že všetci svedkovia z východného bloku sú účastníkmi komunistického komplotu. Ako dôkaz uviedol skutočnosť, že ho komunistické Rumunsko už v roku 1946 v jeho neprítomnosti odsúdilo na smrť.
Nasledovala však jedna nezvyčajná udalosť mimo súdnej siene, ktorá Capesiovi vliala novú nádej, že moderní Nemci sú čoraz zhovievavejší k zločinom z vojnových čias:
… Henrich Bütefisch, chemik a riaditeľ I.G. Farben, ktorý pri procese s vedúcimi pracovníkmi konglomerátu dostal sedem rokov, sa vrátil do zasadacích miestností niektorých veľkých nemeckých chemických spoločností. Tým fakticky nasledoval všetkých ostatných odsúdených riaditeľov, ktorí opäť zaujali významné posty na najvyšších priečkach nemeckého priemyslu. Koniec roka 1964 sa od nedávnej minulosti líšil tým, že nemecký prezident udelil Bütefischovi Veľký kríž za zásluhy, najvyššie civilné vyznamenanie Spolkovej republiky Nemecko za služby verejnosti…
… Záverečné reči sa začali 7. mája 1965. Prokuratúra prišla so silnými argumentmi – okrem toho, že opätovne pripomenula, že Auschwitz bol hlavným vražedným centrom konečného riešenia, zvýraznila konkrétne dôkazy proti jednotlivým obžalovaným. Z pohľadu Fritza Bauera podstatou záverečného prejavu obžaloby bol apel na zdravý rozum: „Alfou a omegou tohto procesu: „Mali ste povedať NIE“…Denník Frankfurter Allgemeine Zaitung komentoval argumentáciu obhajcu Capesia ako „ironickú, urážlivú, no veľmi logickú a inteligentnú“…
Podľa obhajcu Laternsera selekcie neboli zločinom, ale aktom milosrdenstva:
…Keďže Auschwitz bol tábor smrti, tí čo prežili, vďačili za život dôstojníkom SS, ktorí ich vybrali na konci vlečky. Selekcie boli vlastne sabotážou úsilia Tretej ríše o likvidáciu všetkých európskych Židov. Vyhlásil, že tieto selekcie neuľahčovali vraždenie, naopak, prekážali jeho realizácii: obžalovaní počas svojej služby na auschwitzskej rampe volili život a nie smrť. „Možno povedať, že tí, ktorí sa zúčastňovali na selekciách, pôsobili ako záchrancovia tých, čo vybrali, čím podkopávali Hitlerov plán“…
Obhajca Fritz Steinacker označil celý proces za politickú frašku:
… Dôrazne tvrdil, že aj keď konečné riešenie pripadá ľuďom ako absolútne neprijateľné, architekti tretej ríše ho nariadili na základe svojich zákonných splnomocnení. Jeho klienti sú teda len obyčajní ľudia, ktorí si iba plnili svoje povinnosti voči štátu…
Nepripomína nám to súčasnú situáciu, keď z kuchyne Bruselu, ktorý je v područí najmä nemeckých neoliberálnych politikov, prichádzajú nie menej zvrátené riešenia, ako je napríklad zvýšenie počtu produktívnej populácie dovozom migrantov? Neverím, že národná povaha Nemcov sa natoľko zmenila, aby sa oprostili od podvedomej túžby ovládať Európu, pričom im k týmto cieľom slúžia podobne zvrátené ideológie, ako propagovali ideoví vodcovia Tretej ríše. A stačí len prijať príslušné zákony, aby sa aj prípadné historické zúčtovanie s takýmito ideológiami vyriešilo tvrdením, že predsa ľudia len konali v intenciách vtedy platných zákonov. História sa v tomto opakuje donekonečna. Osobnú zodpovednosť pred Bohom, na ktorého sa odvolávajú mnohí totalitní vládcovia a ktorého vzývajú, aby im priniesol víťazstvo, sa každý právny a politický systém snaží úplne minimalizovať a nahrádza ju podriadenosťou svetským zákonom, ktoré majú od ľudskosti tak ďaleko, ako peklo od raja.
19. augusta 1965 bol vynesený rozsudok. Teraz už bola súdna sieň plná verejnosti a svetových médií. Sudca Hofmeyer čítal ústne odôvodnenie plného znenia rozhodnutia, ktoré malo spolu 157 strán. Čítanie tohto súhrnu trvalo dva dni. Z dvadsiatich obžalovaných boli vinnými uznaní pätnásti buď podľa najťažšieho bodu obžaloby, ktorým bolo spáchanie vraždy, alebo podľa menej závažného paragrafu a napomáhaní pri vražde. Capesiovo správanie sudca označil ako „kruté“ a „zlovoľné“. Súd dospel k záveru, že vykonával selekcie na konci táborovej vlečky a tým prevzal na seba zodpovednosť za to, že „najmenej osem tisíc jeho rumunských spoluobčanov poslali z vlečky na smrť“. Podľa Hofmeyera je Capesius zodpovedný za vraždy aj „ s ohľadom nato, že dozeral na vsýpanie Cyklónu B“. Súd ohodnotil ako „hanebné, že obžalovaný sa obohacoval majetkom zavraždených obetí“.
… Sedemnásť obžalovaných uznali za vinných aspoň v niektorých bodoch. Troch (Breitweisera, Schatza a Schobertha) vo všetkých bodoch oslobodili. Capesius bol jediný spomedzi siedmich mužov, ktorých obžaloba vinila z úmyselnej vraždy, na ktorého uplatnili menej závažný paragraf spolupáchateľstva pri vražde. Ostatných šiestich mužov, ktorých uznali z úmyselnej vraždy (Biger, Kaduk, Klehr, Hofman, Baretzki a Bednarek), odsúdili na maximálny trest odňatia slobody na doživotie. Ostatní, usvedčení z napomáhania, sa dočkali nižších trestov od troch rokov pre Dr. Franza Lucasa po štrnásť pre Mulku. Capesiovi vymerali deväť rokov…
… „Tento proces pred frankfurtským súdom sa končí,“ vyhlásil sudca Hofmeyer. „Za dvadsať mesiacov jeho trvania musel súd opätovne prežiť utrpenie a muky, ktorým boli vystavení tí ľudia a ktoré navždy zostanú späté s názvom Auschwitz. Medzi nami bude niekoľko takých, čo ešte dlho nebudú schopní pozrieť sa do šťastných, dôverčivých očí dieťaťa bez toho, aby uvideli vpadnuté, spýtavé, nechápavé a strachom naplnené pohľady detí, ktoré sa tam v Auschwitzi vydali na svoju poslednú cestu.“…
… Fritza Bauera rozsudok trpko sklamal. Podľa neho to bol ďalší príklad neochoty Nemecka postaviť sa zoči-voči svojej vojnovej minulosti. Vyhlásil, že odsúdenia za menej závažné zločiny napomáhania sa pre súd stali spôsobom, ako nakŕmiť „rezíduá planej fantázie, že v totalitnom štáte nacistického obdobia bolo iba niekoľko nositeľov zodpovednosti, kým zvyšok tvorili len terorizovaní, znásilňovaní súbežci či odosobnené, odľudštené postavy, ktoré niekto donútil robiť veci absolútne sa priečiace ich naturelu. Podľa toho Nemecko nebolo spoločnosťou, ktorá podporovala nacizmus, ale krajinou obsadenou nepriateľom. To však má veľmi málo spoločné s historickou realitou. Oni (tie malé ryby) boli zúriví nacionalisti, imperialisti, antisemiti a ľudia plní nenávisti k Židom. Bez nich bol Hitler nemysliteľný“…
Zdroj: Patricia Posnerová – Lekárnik z Auschwitzu (Nevyrozprávaný príbeh Victora Capesia) IKAR 2018
POKRAČOVANIE