slovenské zdravotníctvo

Lieky 38

28. mája 1948 sa súdny proces s pracovníkmi I. G. Farben skončil:

… Za 152 dní jeho trvania si súd vypočul takmer dvesto svedkov, asi tritisíc prísažných vyhlásení a zaregistroval šesťtisíc súdnych dôkazov. Záznam z procesu dosiahol ohromujúcich šestnásť tisíc strán. Sudcovia hodnotili tento dôkazový materiál na pozadí každodenných novinových titulkov o stupňujúcej sa studenej vojne so Sovietskym zväzom. V týždni, keď sa skončil proces, komunisti prevzali moc v Československu a Sovieti zaviedli blokádu západného Berlína. Silneli pocity, že v období, keď je potrebné pretransformovať západné Nemecko z potrestaného nepriateľa na cenného spojenca, sa stíhanie nacistických zločincov tri roky po skončení vojny stáva luxusom, ktorý si Západ nemôže dovoliť…

… Predseda súdu Curtis Shake prečítal zo svojho miesta za súdnym stolom väčšinový verdikt. Prvý a štvrtý bod obžaloby hovorili o vedení útočnej vojny a sprisahaní. V obidvoch bodoch všetkých obžalovaných zbavili viny. Pokiaľ išlo o druhý bod – zločiny rabovania a plienenia a pomoc pro deportáciách z okupovaných krajín – z dvadsiatich troch obžalovaných si štrnásti vypočuli oslobodzujúci rozsudok. V prípade otrockej práce a masových vrážd, súd síce odmietol tvrdenie obhajoby, že obžalovaní konali „z právnej nevyhnutnosti“, ale aj tak len piatich uznal vinných: Kraucha, Ambrosa, Dürrfelda, Bütefischa a ter Meera, čiže tých, čo mali čo najviac do činenia so závodom I. G. Auschwitz.

Prokurátorov ohromilo, že desať obžalovaných odišlo zo súdu bez toho, aby si vypočulo čo len slovíčko pokarhania. Patril medzi nich aj Dr. Wilhelm Mann, ktorý počas vojny riadil spoločnosť Degesch, výrobu Cyklónu B, a osobne schvaľoval platby I. G. Farben za lekárske pokusy Josefa Mengeleho v Auschwitzi.

Ďalšou porážkou obžaloby bolo určenie výšky trestov. Keďže DuBois nepredpokladal, že by niekoho odsúdili na smrť, navrhoval tresty odňatia slobody od dvadsiatich rokov po doživotie. No najdlhší trest, ktorý sudcovia vymerali, bolo osem rokov pre Ambrosa a Dürrfelda. Piati z tých, ktorých usvedčili z vojnových zločinov, dostali menej ako dva roky. A ako úľavu pre všetkých odsúdených im súd do výšky trestu zarátal aj čas, ktorý strávili vo väzbe počas čakania na proces. DuBois a jeho tím odchádzali zo súdnej siene zjavne rozčúlení. „Tresty boli také mierne, že by sa im potešil aj zlodej kurčiat,“ zamrmlal…

Ďalšia podpásová rana spravodlivosti ale ešte len prišla:

… V roku 1950 sa predseda dozornej rady spoločnosti I. G. Farben z čias vojny Carl Krauch sa necelé dva roky po svojom odsúdení, keď dostal osem rokov, dostal na slobodu. Onedlho ho nasledovali aj ostatní jeho spoluobžalovaní. Krátko predtým totiž americký vysoký komisár v západnom Nemecku John McCloy vyhovel nemeckým žiadostiam o milosť a zmiernil tresty asi 70% odsúdených nacistov…

… Ich profesijné kariéry v novom Nemecku to nepoškodilo, a to aj napriek tomu, že Spojenci pôvodne zakazovali vojnovým zločincom návrat do toho istého odvetvia. Carl Krauch sa stal vysoko plateným riaditeľom v Chemische Werke Hüls AG, bývalej dcérskej firme I. G. Farben, niekdajšej kľúčovej súčasti výroby syntetického kaučuku v rámci konglomerátu. Hermann Schmitz, bývalý generálny riaditeľ I. G. Farben, sa stal čestným predsedom dozornej rady spoločnosti Rheinstahl-Rheinische Stahlwerke a členom dozornej rady berlínskej banky Deutsche Bank. Heinrich Bütefisch začal pôsobiť ako riaditeľ Ruhrchemie. Fritz Gajewski, ktorý počas vojny riadil pre I. G. Farben spoločnosť Agfa, sa postupne stal predsedom predstavenstiev, prípadne dozorných rád troch nemeckých chemických spoločností. Wilhelm Mann a Heinrich Hörlein, bývalí riaditelia spoločnosti Degesch, sa stali členmi rady riaditeľov formy Bayer. Christian Schneider, šéf výroby benzínu v I. G. Auschwitz, sa uplatnil ako vynikajúco platený konzultant viacerých európskych chemických konzorcií. Otto Ambros, ktorý vybral lokalitu pre I. G. Auschwitz, sa stal predsedom predstavenstva Chemie Grünenthal a riaditeľom vo viacerých najprestížnejších nemeckých chemických fabrikách. Max Ilgner, ktorý riadil zahraničnú špionážnu agentúru I. G. Farben, začal pôsobiť ako úspešný politický lobista v Bonne.

Samotný konglomerát I. G. Farben bol do augusta 1950 pod dohľadom Spojencov, no už v roku 1951 ho formálne rozčlenili. Zhodou okolností v tom istom roku jeden z bývalých židovských väzňov, ktorí prežili pobyt v tábore, podal prvú občianskoprávnu žalobu na I. G. Farben, v ktorej žiadal odškodnenie za svoju otrockú prácu. Vďaka tejto iniciatíve musela napokon firma dovedna 5855 obetiam vyplatiť odškodné od 1250 až po 8500 amerických dolárov.

Rozčlenením I. G. Farben vznikli štyri obrovské spoločnosti. Firma Bayer sa vďaka svojej veľkosti okamžite zaradila medzi desať najväčších farmaceutických spoločností sveta, Agfa sa stala popredným výrobcom fotografických produktov, BASF sa osamostatnila ako najväčšia chemická firma na svete a chemický a vedecký konglomerát Hoescht sa okamžite vyvinul na jednu z najziskovejších nemeckých spoločností. Kto by sa na ich riadenie hodil lepšie ako niektorí z niekdajších vysokých šéfov I. G. Farben, ktorým zmiernili tresty za vojnové zločiny! A tak sa Fritz ter Meer, jediný, ktorého odsúdili za vojnové zločiny podľa dvoch bodov obžaloby, stal všemocným predsedom dozornej rady Bayeru, Carl Wurster predsedom predstavenstva BASF a prezidentom nemeckého Združenia chemického priemyslu a Friedricha Jähneho, hlavného inžiniera I. G. Farben, vymenovali za predsedu predstavenstva spoločnosti Hoechst…

Zdroj: Patricia Posnerová – Lekárnik z Auschwitzu (Nevyrozprávaný príbeh Victora Capesia) IKAR 2018

POKRAČOVANIE