Štrajk lekárov 02

19. februára 2019 19:43, Prečítané 2 529x, citizen, Štrajk lekárov

Štrajk lekárov 02

Každá takáto akcia však prináša rozdelenie spoločnosti na „štrajkujúcich lekárov“ a „zbytok spoločnosti – nelekárov“, ale aj rozdelenie v radoch lekárov samotných. Nie všetci lekári šli do štrajku, a zákonite nastali rozbroje medzi lekármi oboch táborov aj v samotných nemocniciach. Slovník revolucionára má na takýchto „odpadlíkov“ označenie „štrajkokaz“. Že nie všetci lekári sa stotožnili s postupom odborového predáka LOZ Mariana Kollára, najmä v závere štrajku, svedčia aj články MUDr. Sepešiho. O vzťahoch lekárov medzi sebou počas štrajku ale aj po ňom, píše vo svojom článku:

…Druhá vec, ktorú konanie odborárov dokazuje, je spochybnenie hesla na odznaku, ktorý protestujúci lekári nosili na plášťoch – „Nemôžeme byť ticho – aj kvôli vám“. Odkedy sa protest začal, zúčastnení ubezpečovali, že nejde len o nich, že chcú zmenu a vyššie platy pre všetkých. Aj mne bolo zo strany protestujúcich naznačené, že by som nemal ich úsilie kritizovať, ba ani spochybňovať, lebo bojujú aj za môj vyšší plat. Prvú pochybnosť o tomto tvrdení sme však mohli nadobudnúť po zverejnení požiadavky odborárov zvýšiť platy len lekárom, ktorí podali výpovede. A hoci odborári túto informáciu označili za lož, dementovať sa im ju podarilo až s týždňovým oneskorením, čo príliš dôveryhodne nevyzerá. Ich dnešná rétorika len potvrdzuje fakt, že išlo a ide predovšetkým o ich vlastné platy.

…Do tretice… Pomyslenie, že plat niekoho, kto neštrajkoval, by sa mohol zvýšiť viac, je pre odborára zrejme natoľko neznesiteľné, že prekryje fakt, že sa zvýši jeho vlastný. V tejto súvislosti je namieste otázka, prečo vôbec niekoho zaujíma plat kohokoľvek iného. Len preto, aby náhodou nemal menej ako ten druhý? Alebo preto, že si chce prisvojiť kompetenciu riaditeľa a rozhodovať, kto si vyšší plat zaslúži a kto nie?

A nakoniec… Kategoricky odmietam tvrdenie odborárov, že lekárom vybojovali vyššie platy. V prvom rade, zamestnávateľ neodmeňuje zamestnanca za štrajkovanie ale za prácu. A lekári, ktorí výpovede nepodali alebo ich stiahli, pracovali a boli ochotní pracovať po celý čas trvania núdzového stavu, pričom nik z nich nevedel, na ako dlho to bude. Pracovali bez toho, aby si nárokovali vyššiu mzdu, mnohí na hranici svojich síl a neskrývali sa za PN-ky a stres, ktorého si aj oni sami užili na prelome novembra a decembra viac než dosť. Ich zásluha o zdravie a životy pacientov je rozhodne veľmi vysoká. Zo strany odborárov je ich označovanie za zradcov a zbabelcov a spochybňovanie ich slobodného rozhodnutia nekorektné a neférové. Okrem toho pri pripisovaní si zásluh za zvyšovanie platov pre lekárov naozaj nie je na čo byť hrdý. Donútenie vlády k tomuto kroku v situácii, keď sú ohrozené zdravie a životy pacientov, sa ničím nelíši od situácie, keď rodičia uneseného dieťaťa zaplatia únoscom výkupné.

A tiež tu:

...Preto treba otvorene povedať, že v takomto vypätom ovzduší je oveľa záslužnejšie a vyžaduje si viac odvahy zostať hoci aj so stigmou vyvrheľa, než podať výpoveď nedbajúc na ťažkú situáciu zostávajúcich. Na tú je treba zvlášť poukázať a zároveň dôrazne poprieť intenzívnou mediálnou kampaňou vytváranú ilúziu, že všetci lekári na Slovensku bez výnimky zdieľajú názory LOZ…

…Napriek tomu, že sa tak asi stane, cieľom tohto blogu nie je prilievanie oleja do ohňa. Jeho cieľom je upozorniť na fakt, že hoci takmer 2/3 nemocničných lekárov podpísalo pripravenosť podať výpovede, v nemocniciach pracuje ešte nezanedbateľných 2500 lekárov, ktorí sa k podávaniu výpovedí nepridali. V médiách sa však neustále prezentuje názor odborov, čo vytvára dojem, že do ich osídiel sa chytili všetci. Nie je to tak. Títo zostávajúci lekári prejavujú svojím postojom nielen značnú dávku zodpovednosti a slušnosti, ale aj odvahy vzoprieť sa sile väčšiny, ktorá ak berieme do úvahy aj privátnych lekárov, ktorým isto tiež záleží na osude slovenského zdravotníctva, vlastne väčšinou ani nie je.

Okrem zvýšenia platov štátnych lekárov, ktoré verejnosť vnímala a stále vníma najvypuklejšie, sa podarilo štrajkom lekárov v roku 2011 zastaviť aj transformáciu štátnych nemocníc na akciové spoločnosti, čo už nie je pre bežného občana takým problémom, nad ktorým by sa oplatilo hlbšie zamyslieť. Verejná mienka sa stále masíruje dogmou, že odštátnením nemocníc v pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva by slovenské zdravotníctvo zaiste definitívne skolabovalo. Ako keby nekolabovalo už nepretržite viac ako dvadsať rokov. Že transformácia nemocníc môže viesť k ekonomickej zodpovednosti, lepšiemu hospodáreniu a zastaveniu zadlžovania, mnoho lekárov nedokáže pripustiť ani len v úvahách. Lenže ak ekonomické ukazovatele, audity, analýzy a kontroly ukazujú opak, vzniká otázka, komu záleží na tom, aby najväčšie koncové nemocnice, ktoré produkujú najväčšie straty, ostali stále majetkom štátu:

Nie, nebojím sa transformácie nemocníc. Už dvadsať rokov sa príspevkové organizácie neúspešne snažia dokázať svoju životaschopnosť a to napriek niekoľkonásobnej štedrej štátnej podpore. Svetom sa preháňa jedna kríza za druhou a každý už dnes chápe, že dlh sa rovná slučke na krku. Nie je už čas dávať ďalšiu zbytočnú šancu súčasnému systému, ktorý ju aj tak opäť zahodí. Je čas vyskúšať niečo v našich podmienkach nové. Iste, nejaký čas nové zdravotníctvo bude čeliť problémom, ktoré bude treba zvládať aj zvýšeným pracovným úsilím. Vtedy si dnešní najhlasnejší aktivisti proti transformácii budú určite posmešne mädliť ruky s pocitom škodoradosti a falošného zadosťučinenia. No systém do značnej miery autonómnych nemocníc s jasne definovanými vonkajšími vzťahmi s poisťovňami, dodávateľmi a ostatnými nemocnicami, s reformovanou vnútornou organizačnou kultúrou a transparentným nastavením rozpočtových pravidiel bude rozhodne životaschopnejší, než súčasný neflexibilný, zadĺžený, diskutabilne kvalitný a nebezpečný kolos.

Medzi lekármi aj v laickej verejnosti prevládajú argumenty typu: „lebo poisťovne majú zisk … lebo Penta … lebo finančné skupiny … lebo farmafirmy … „ Tým má byť s konečnou platnosťou povedané a vysvetlené všetko. Tieto jednoduché vysvetlenia sa prezentujú s výrazom akejsi zasvätenosti, že dotyčný veľmi dobre vie, o čom hovorí, a že predsa každému musí byť jasné, kto je tým jediným vinníkom, ktorý môže za zlý stav zdravotníctva. Že odpoveď nie je natoľko jednoznačná a jednoduchá, svedčia v poslednej dobe najmä kontroly Najvyššieho kontrolného úradu a zistenia Transparency International. O hospodárení štátnych nemocníc som uviedol už nejaké fakty a čísla, v častiach 07, 08 a na hospodárenie nemocníc sa pozrieme v budúcich článkoch podrobnejšie.

Zdroj:

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/446953-nku-kontroloval-zdravotnicke-zariadenia-vysledky-nepotesili/